Bismarck raz povedal, že plány trvajú len dovtedy, kým neprídu do kontaktu s nepriateľom. Môžeme si teda predstaviť, že Florentino Pérez sníval o tom, že raz odíde z funkcie prezidenta Realu Madrid, zanechajúc klub na správnej ceste do budúcnosti: s novým, veľkolepým štadiónom – najlepším miestom na usporadúvanie podujatí a predstavení na svete – a s kádrom pripraveným na pokračovanie v dominancii vo futbale 21. storočia, pričom by zároveň nasmeroval samotný futbal do nového, komerčne neprebádaného rozmeru, zdanlivo v súlade s duchom doby.
Prezident Pérez určite v posledných piatich rokoch smeroval svoju politiku práve k týmto cieľom. Na obzore sa však objavujú temné mraky, ktoré ohrozujú túto ideálnu cestu Realu – viac ako inštitúciu než ako samotný tím.
To, že veľké koncerty na Bernabéu boli pozastavené na neurčito, je oveľa vážnejšia udalosť než akákoľvek športová prehra. Vo futbale sa striedajú dobré a zlé sezóny, no klub sa pustil do prestavby štadióna, od ktorej závisí jeho budúca ziskovosť. Správy v tejto veci sú znepokojujúce.
Zdá sa, že investícia takej obrovskej miery – ktorej rozpočet prekročil jeden a pol miliardy eur – nebola sprevádzaná serióznou analýzou jej vplyvu na životné prostredie a miestnu komunitu.
To znamená, že základné aspekty, ktoré mohli v dlhodobom horizonte ohroziť hlavný cieľ prestavby – ktorým nebolo ani zvýšenie kapacity štadióna, ani zníženie cien vstupeniek, ale znásobenie ročných príjmov premenou Bernabéu na multifunkčnú arénu – boli buď považované za vyriešené, alebo jednoducho zanedbané.
Keď sa novobrutalistický kolos Chamartín vo svojej tretej podobe už zrodil, ako hlavné riešenie problému s hlukom sa teraz navrhuje jeho dodatočné prekrytie ďalším obalom – ďalšou gigantickou vrstvou, ktorá ho možno ešte viac zkrášli a zvýrazní jeho nadpozemský profil. Určite však ešte viac navýši celkové náklady projektu.
A to natoľko, že možno predpokladať, že veľké prestupy sa na dlhý čas skončili. Výsledkom je, že investícia, ktorá mala – rovnako ako kedysi podľa predstáv Pedra Paragéza a Santiaga Bernabéu – premeniť majetok klubu na hnaciu silu jeho rozvoja, sa stala (na dlhšie obdobie, než umožňuje krátkozrakosť profesionálneho futbalu) svojím opakom: bremenom, ktoré vážne brzdí ambície tímu dosahovať úspechy. A práve tieto ambície boli doteraz dôvodom existencie klubu.
V tejto fáze možno tušiť, že Florentino Pérez podriadil futbalové záujmy Realu tomuto faraónskemu projektu. Bolo by to pochopiteľné, keby nešlo o evidentné zlyhanie – zdá sa totiž, že neboli uzavreté všetky právne a formálne otázky, ktoré by mohli ochrániť investíciu pred potenciálnymi hrozbami.
Ale to nie je všetko. Futbalovú revolúciu sa Pérez rozhodol uskutočniť ruka v ruke s najneúprimnejším klubom v histórii profesionálneho športu. Tento spojenec zašiel tak ďaleko, že Real sa zdal byť dokonca obhajcom Barcelony voči futbalovému establišmentu – v otázkach, ktoré priamo a vážne poškodzujú záujmy jeho vlastného tímu, ako sú podvody pri registráciách hráčov, klamstvá vo finančných výkazoch či obscénne vyjednávania s La Ligou o finančnom fair play. Nehovoriac už o kauze Negreira.
Z toho všetkého vzniká desivý problém s imidžom – nie však pre klub zapletený do toľkých údajných trestných činov, ale pre Real Madrid, ktorý sa s tým, zdá sa, zmieril, hoci by mal byť hlavným žalobcom. Ako poškodený. Ak „florentinismus“ kedysi niesol impulz morálnej obnovy a intelektuálnej odvahy, vďaka ktorej sa podarilo zreformovať Madridismo a pripomenúť mu jeho historicky priekopnícky charakter, tak neskorý „florentinismus“ upevňuje v španielskom futbale zlovestné mechanizmy, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za pozitívne pre kohokoľvek.
V posledných týždňoch sa objavujú ďalšie znepokojivé správy – hoci úprimne povedané, nie prekvapivé: že Laporta je blízko k dosiahnutiu výhodnej dohody s Čeferinom a UEFA, čo by znamenalo opustenie projektu Superligy výmenou za zametenie pod koberec všetkých právnych problémov Barcelony; a že samotná Superliga je na pokraji zlúčenia s Ligou majstrov, čím by vznikol nový Európsky pohár.
Obe tieto správy sú, zdá sa, úzko prepojené. Je to čistý gattopardizmus – zdanlivá zmena, ktorá má zachovať existujúci poriadok – a pri tom si obyčajný fanúšik oprávnene kladie otázku: čo z toho všetkého získal Real Madrid? Boli tieto kroky vôbec potrebné?
Ide podľa môjho názoru o otázky, ktoré vrhajú tieň na odkaz najvýznamnejšieho muža v histórii Realu Madrid po Santiagovi Bernabéu. A existuje ešte jedna téma – zrejme neodvratná premena klubu na športovú akciovú spoločnosť v blízkej budúcnosti.
Najlepšie, v čo môžeme dúfať, je úplná profesionalizácia klubu, pretože tí, ktorí vedia, ako Real funguje zvnútra, hovoria, že momentálne pripomína „ministerstvo“. Ale to je už, bezpochyby, téma na iný článok.
zdroj: lagalerna.com
