Začiatky s futbalom?
„Ako všetky deti som sa do futbalu zamiloval na ulici, keď som hrával s priateľmi. V Marseille sa futbal hral vždy a všade, a ja som bol tým úplne fascinovaný. Fandil som Marseille. V izbe som mal plagáty Platiního, Amorosa. Ovládanie lopty, jemnosť? To prišlo prirodzene, nebolo to niečo, čo by som špeciálne trénoval. Veľa som však pracoval na hre hlavou a na ľavej nohe. A rád som pracoval – vedel som, že vďaka práci možno dosiahnuť veľké veci. Otec mi to vždy opakoval. Bez úsilia sa šampiónom nestaneš.“
Moje korene?
„Mama a otec sú Alžírčania. Prišli do Marseille za prácou, ale tej tam nebolo veľa, takže otec odišiel do Paríža, do Saint-Denis, v roku 1955. Boli to ťažké časy. Otec má teraz 90 rokov, je už trochu unavený, ale jeho myseľ zostáva bystrá a v jeho očiach vidím hrdosť na to, čím si prešiel. Vždy hovorí, že mu bola neustále zima a zahrial sa iba vtedy, keď nastúpil do metra. My sme našťastie mali iný život.“
Hodnoty odovzdané rodine?
„Dúfam, že moji synovia budú slušní ľudia a že si budú vždy vážiť iných.“
Hra v Juventuse?
„Roky strávené v Juventuse boli úžasné. Futbal vo Francúzsku bol pekný, ale nie taký dôležitý ako v Juve. Tam sa cítilo, že víťazstvo je povinnosťou – že vždy treba vyhrať. Vo Francúzsku, ak prehráš vonku, nič sa nedeje. V Juve taká mentalita neexistovala. Keď som odohral dobrý zápas alebo strelil gól a vracali sme sa domov o tretej či štvrtej ráno, Agnelli mi o šiestej zavolal len preto, aby mi po francúzsky povedal: ‚Gratulujem.‘ A potom zložil. Bol to človek, ktorý miloval futbal. Vedel, o čom hovorí. Bolo to pre mňa náročné obdobie aj po fyzickej stránke. Hovoril som si: ‚Čo odo mňa chcú? Prišiel som sem hrať futbal.‘ Neskôr som pochopil, že sa musím pripraviť na celú sezónu.“
Del Piero?
„Bol neuveriteľný, jeden z najlepších v Taliansku. V Juventuse bol Alex jedným z najväčších. Mal som šťastie, že som s ním hral štyri či päť rokov, ale aj s inými skvelými hráčmi. Montero, Padovano, Bokšić… bolo nás veľa dobrých, no on mal niečo výnimočné. Pamätám si aj na situáciu po jednom nevydarenom zápase – na letisku ma chceli napadnúť fanúšikovia, ale Fonseca a Montero ma ochránili.“
Prestup do Realu Madrid?
„Boli sme v Monaku na galavečeri, večeral som s Florentinom Pérezom. Podal mi lístok, na ktorom bolo napísané, či by som chcel prestúpiť do Realu. Mal som za sebou päť rokov v Juve, mal som 30 rokov a pomyslel som si: ‚Buď teraz, alebo nikdy.‘ Nie je pravda, že mi Figo na začiatku nechcel prihrávať. Nakoniec som si tú loptu aj tak vždy zobral.“
Najdôležitejší zápas, ktorý som zažil?
„Finále majstrovstiev sveta. Keď si dieťa, snívaš o tom, že si raz na šampionáte zahráš. A keď ho nielen odohráš, ale aj vyhráš, je to pocit, ktorý sa nedá opísať.“
Najkrajšie góly?
„Strelil som niekoľko pekných, ale nebolo ich veľa. Pamätám si jeden za Juventus v semifinále proti Ajaxu doma. Vyhrali sme 4:1, dal som gól a odohral skvelý zápas.“
Najlepší hráč, s ktorým som hral?
„Ak mám vybrať jedného, tak to bol Ronaldo z Brazílie. To, čo robil na ihrisku, bolo neuveriteľné. Povedal: ‚Dám ti dve tunely,‘ a naozaj to urobil.“
Ukončenie kariéry?
„Keď som skončil po zápase s Villarrealom, bolo to vedomé rozhodnutie. Už ma nebavilo cestovanie ani hotely. Dokonca aj pri domácich zápasoch sme museli spať v hoteli. Preto som skončil ako 34-ročný. Mohol som hrať ešte dva či tri roky, ale sústredenia ma vyčerpávali.“
Rozhodnutie stať sa trénerom?
„Skončil som s futbalom ako 34-ročný. Venoval som sa rodine, veľa cestoval. Po troch rokoch, keď som si život naplno užil, som si povedal: ‚A čo teraz?‘ Môj priateľ bol tréner, veľa sme sa rozprávali a ja som si povedal: ‚Musím sa pripraviť.‘ Manažment ma nezaujímal, takže som absolvoval trojročný trénerský kurz a pochopil, že ma to baví. Vo Francúzsku som sa naučil mnoho krásnych vecí.“
Od ktorého trénera som sa naučil najviac?
„Marcello Lippi bol veľmi dôležitý. Keď som prišiel do Juventusu, bolo to ťažké, aj fyzicky. Kritizovali ma – právom. Ale on mi vždy veril. ‚Zostaneš tu a spravíš kariéru,‘ hovoril. Postupne som získaval sebavedomie, pracoval a bol trpezlivý. Ak si dobrý, niečo krásne sa nakoniec stane.“
Ancelotti?
„Je to starý priateľ a veľmi dôležitý človek pre moju kariéru. Skvelý tréner, pretože vie počúvať hráčov. Každý tréner má svoje črty, od každého sa dá niečo naučiť. Carlo veľa počúval. Podľa mňa je najdôležitejšou črtou trénera vášeň k futbalu. Musíš odovzdať hráčom to, čo máš vnútri. Ak tú vášeň máš, prenesieš ju na nich. Tréner tvorí 80 % úspechu tímu. Ak je tréner seriózny, sú aj hráči. Musíš šíriť pozitívnu energiu. Ja som sa snažil odovzdávať dôveru. Hovoril som: ‚Sme dobrí, ale to nestačí. Musíme pracovať ešte tvrdšie, aby sme boli pripravení na zápas.‘ Na tréningoch som vždy používal loptu – aj pri fyzických cvičeniach.“
Prečo sú mnohí dobrí tréneri bývalí stredopoliari?
„Pretože zo stredu ihriska vidíš všetko a chápeš, čo sa deje. Pomocník je srdcom hry. Isco, Benzema, Kroos, Modrić – tí boli neuveriteľní. Na tréningu nestratili loptu hodinu a pol. Neskutočné. Ale myslím aj na Milan s Van Bastenom, Gullitom, Ancelottim, Baresim a Maldinim. Boli výnimoční. Ten tím bol pre mňa vzorom.“
Moje hodnoty?
„Na ihrisku som bol vyrovnaný, nikdy som nepreháňal. Hral som dobre alebo zle, ale vždy s mierou. Nedá sa všetko robiť dokonale, keď máš 15–20 rokov. Musíš myslieť na rozvoj. Rovnováha je potrebná. Mám rád nenápadných ľudí, aj medzi futbalistami. Rád by som šiel na večeru s Kroosom, Modrićom – s mužmi, ktorí nechávajú, aby za nich hovorila hra. Trochu ako ja. Dnes je môj život krásny, aj keď netrénujem. Robím iné veci. Sledujem, ako hrajú moji synovia. Viem, že sa k trénovaniu jedného dňa vrátim, ale zatiaľ žijem iný život.“
Najlepší moment kariéry po zisku titulu majstra sveta?
„Naša druhá Liga majstrov proti Juventusu. To, ako sme hrali v druhom polčase… bolo to naozaj niečo výnimočné. Pozeral som to štyri, päť, šesťkrát… a vždy si poviem: ‚Toto je futbal.‘ Dokonalosť.“
Fanúšikovia Juventusu chcú, aby som trénoval Juve?
„Nestalo sa to, rozhodlo sa inak. Juventus mám v srdci, veľa mi dal. Neviem, čo prinesie budúcnosť, ale mám pocit, že by som raz mohol niečo dokázať s reprezentáciou. To je to, čo by som chcel robiť.“
Je dnešný futbal príliš fyzický a málo poetický?
„Áno, niečo mi chýba, keď dnes sledujem zápasy. Milujem futbal, preto chcem vidieť ofenzívnu hru, driblingy, dlhé prihrávky na 40 metrov. Občas sú krásne zápasy, ale niečo tomu chýba.“
Zmizla klasická ‚desiatka‘?
„Dnes chýba hráč, ktorý prijíma loptu medzi líniami. Už niet takého, ktorý ju preberie v strede. Je to zvláštne. Keby som hral dnes, v obrane by som robil to, čo chce tréner, ale v útoku by som hral po svojom. Francescoli, keď hral v Marseille, robil neuveriteľné veci. Viděl som v ňom seba. Bol pre mňa veľmi dôležitý.“
Kenan Yıldız?
„Páči sa mi, je dobrý, dáva góly. Ale ešte potrebuje dozrieť, aj takticky. S Igorom (Tudorom) sa tím postupne zlepšuje.“
Ktorý hráč sa mi teraz najviac páči?
„Bez ohľadu na pozíciu je jedným z tých, ktorí ma dojmú zakaždým, keď sa dotknú lopty, Lamine Yamal. V minulej sezóne proti Interu v Lige majstrov na San Sire urobil všetko sám. Potom mi napadajú Vitinha a Neves – tí nikdy nestrácajú loptu.“
Totti mohol hrať v Reale?
„On sám to povedal. Ale prišiel Cassano. Totti v Reale nehral, a mal by. Zaslúžil si to.“
Čo by dnes Zidane odkázal tomu chlapcovi z ulíc Marseille?
„Choď priamo za svojím cieľom. Chcel som byť futbalistom a povedal som to rodičom: ‚Budem.‘ A stal som sa ním.“
zdroj: gazzetta.it, marca.com
