Pred pár dňami ste povedali, že ste na inej, lepšej životnej i futbalovej úrovni, že ste tvrdo pracovali, aby ste to zmenili. Aký to bol proces?
„Tento proces nastáva vždy, keď sú výsledky, ktoré získate, negatívne alebo jednoducho zlé. Potom si poviete: „Dobre, musím niečo zmeniť.“ Stalo sa tak za pomoci blízkych ľudí z môjho okolia, ktorí mi dobre radia a podporujú ma v tom, aby som sa zlepšoval psychicky, ale aj fyzicky, aby som bol každým dňom lepší. To mi prinieslo dobré výsledky. Vďaka tomu som vyrástol ako futbalista aj ako človek. Dnes je vidieť zlepšenie vo všetkých smeroch a aj keď sa pozriete na štatistiky, uvidíte, že som lepší hráč. Myslím, že je to celkom fajn zmena.“
Čo ste k tejto zmene potrebovali a čo sa vlastne zmenilo?
„Začal som spolupracovať s výživovým poradcom a mentálnym trénerom, aby som pomohol vysporiadať sa s rôznymi emóciami na ihrisku aj mimo neho. Naučil som sa s tým vyrovnať, zvládnuť to, čo na ihrisku cítim. Vtedy cítite veľký tlak a nervy a viete, že na každého to pôsobí inak. Ovplyvnilo ma to natoľko, že som nedokázal odohrať zápas, ktorý by som očakával. Nemal som kľud. Tak som začal pracovať na tomto aspekte. Tiež som začal oveľa lepšie jesť. Mám aj oveľa pokojnejší čas na relax, čo tiež veľmi pomáha.“
Čo si myslíte o porovnaní so Stevenom Gerrardom?
„Je úžasné, že ma porovnávajú s takýmto hráčom. Je to legenda tohto športu, nielen Liverpoolu. Samozrejme, vidím niektoré jeho črty, to nebudem popierať, ale vždy sa pozerám len na seba a chcem zanechať svoje meno vo svetovom futbale, nielen v Reale Madrid, ale aj v reprezentácii. Chcem, aby ma spoznali podľa môjho štýlu hry, energie, toho, že idem dopredu a dávam góly z diaľky ako Gerrard, ale chcem, aby to bol môj charakteristický znak. Je to veľmi krásne a je to obrovská motivácia, že som porovnávaný s takýmto hráčom. Túto motiváciu a radosť využijem na ďalší rozvoj.“
Ancelotti vám v tejto sezóne veľmi dôveruje. Ako to vyzerá z vašej strany? Cítite sa ako neohrozený hráč prvého kádra?
„Je krásne, keď je tréner s takouto kariérou a históriou, ktorý vo futbale zažil úplne všetko, pripravený poradiť a chce, aby ste sa rozvíjali ako dôležitá súčasť jeho tímu. Každý deň počúvam jeho rady a isté veci dokáže sprostredkovať pohľadom, čo vám umožňuje rozvíjať sa aj ako človek. V súčasnosti a na konci minulej sezóny som bol pre neho základný hráč, stavia ma na rôzne pozície a veľa hrám. Predtým, keď som sedel na lavičke, ako v nedeľu, bol som podráždený. Som hráč, ktorý chce hrať a nepotrebuje oddych. Teraz však viem, že som pre trénera dôležitým hráčom a tento čas, keď nehrám, využívam na rozvoj iných vecí. Chcem byť v každom zápase a musím sa neustále zlepšovať.“
Ako ste sa stravovali, keď ste ešte žili v Uruguaji?
„No to je obrovská zmena. Doma varila mama. Či chcete alebo nie, jedlo pripravovala ona a nebolo to práve ideálne pre športovca, ktorý chce dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Samozrejme, vždy do toho dáva veľa srdca a vždy sa nám všetko páčilo. Ale keď idete z Uruguaja do Madridu a nezmeníte stravu, nie ste pripravení bojovať o miesta s najlepšími. Výživa je tiež dôležitá pri vyhýbaní sa zraneniam. Po odchode z Uruguaja som musel nájsť nové tipy a nové informácie, ktoré by mi umožnili rozvíjať sa tu a byť súčasťou tímu s Casemirom, Tonim Kroosom a Lukom Modričom. Pomohlo mi to aj zmeniť môj postoj.“
Aký je rozdiel hrať na krídle ako v Reale Madrid a v strede ako v Uruguaji?
„Vnútri sa cítim veľmi dobre. Verím, že tam najlepšie ukážem všetky svoje prednosti a pomôžem celému tímu v útoku aj obrane. Rád pracujem s každým. Na krídle je to sotva možné. Môžete pomôcť krajnému obrancovi, strednému záložníkovi alebo vbehnúť do pokutového územia a zaznamenať góly alebo asistencie. Pre mňa je ten rozdiel obrovský, pretože vo vnútri mám oveľa viac slobody. Na krídle som obmedzený čiarou a niekedy mám obmedzený výhľad na zvyšok ihriska, čo ma stojí veľa. Nevidím presne, či si iný hráč nevytvára výhodu, nenabieha do pokutového územia. Na druhej strane sa mi ľahšie bráni v obrannej fáze. Myslím, že sa vyvíjam krok za krokom. Prosím o radu svojich kolegov a technických pracovníkov, ktorí mi pomáhajú. Dokážem sa ako futbalista rozvíjať, dať trénerovi viac možností, takže skvelé.“
Vzhľadom na krátkosť času, ktorý zostáva do MS, je prístup ku klubovým zápasom trochu iný?
„Na reprezentáciu sa nešetrím. Nemôžem prejaviť žiadnu neúctu voči Realu Madrid. Toto je moja osobnosť, osobnosť uruguajského futbalistu z Južnej Ameriky. Samozrejme, že sa bojíte zranenia, keď sme tak blízko snu každého futbalistu o Majstrovstvá sveta. Aj obyčajné natiahnutie alebo iný problém vás môže prinútiť ísť na MS mimo formy. K tejto téme musíte pristupovať s rešpektom, pretože tiež vieme, že ak nebudem hrať na 100 %, nebudem mať na šampionát dobrú formu.“
Trénovali ste nejakým konkrétnym spôsobom, aby ste odpálili loptu tak tvrdo? Požiadali ste o radu Toniho Kroosa?
„Áno, zostávam po každom tréningu a pracujem na tom, rovnako ako mnohí moji kolegovia. Zostávame, aby sme sa pokúsili dotiahnuť akciu do konca, až kým aspoň osem striel z desiatich neskončí v sieti. Trafili sme bránu rôznymi spôsobmi, z rôznych miest na ihrisku. Bez tlaku a s tlakom súpera, na oboch stranách, ľavou aj pravou nohou. Chcel by som sa ďalej rozvíjať, pretože strela je pre futbalistu veľmi dôležitá zručnosť. V predchádzajúcom roku som veľmi často triafal do žrdí a brvna, čo mi tiež nepridalo na sebavedomí. Dnes som si viac istý, veľmi verím vo vlastné schopnosti a takmer všetky padajú. Užívam si tento moment v mojej súčasnej kariére.“
Cítite sa v šatni pri toľkých známych menách dôležito?
„Dnes to už nie je ten istý Fede Valverde ako pred tromi rokmi. Nehovorím ako tréner Ancelotti v šatni, ale tiež mám svoj názor. Niekedy možno niekto nebojuje tak, ako by mohol. Môžete mať pocit, že niekedy nebudete mať v šatni také slovo, pretože ste možno nevyhrali toľko trofejí, možno ste nevideli všetko. Myslím si, že vďaka úsiliu a tvrdej práci som si vybojoval túto pozíciu a teraz som dôležitou súčasťou tímu. Je to aj vďaka mentálnemu trénerovi, ktorý mi pomohol otvoriť hlavu a necítiť sa voči nikomu menejcenný. Chcem Fede Valverdeho neustále brúsiť a pracovať na tom, aby som tu zanechal svoju stopu. Navyše, keď vyhrávate trofeje, cítite, že ste k nim o niečo bližšie. Stále mám veľký rešpekt k svojim kolegom a vážim si každú chvíľu s nimi, ale veci vidím inak, ako kedysi.“
Mali ste rekordný vstup do sezóny, ktorý sa skončil remízou. Ako to prežívate?
„Hnevá ma, že sme remizovali a ukončili túto víťaznú sériu. Už nie sme osamotený líder, čo dáva vždy veľa pokoja. Ale zostáva ešte veľa času, sezóna je dlhá a v polovici máme Majstrovstvá sveta. Bude oveľa viac zápasov a my musíme pokračovať v hraní tak, ako sme hrali, ísť krok za krokom.“
Aká bola cesta od dieťaťa, ktoré veľmi nerado behalo, k hráčovi, ktorý dokázal pokryť celé ihrisko? Ako to ovplyvnili tréneri?
„Všetci mi radili, každý tréner, ktorého som mal. Keď ste mladší, vždy si myslíte, že to bude dobrá hra, že daná strela určite pôjde do brány. Každý tréner mi pomohol rozvíjať moje schopnosti a z juniorského hráča zo mňa urobili prvotriedneho hráča. Povedali mi, že ak nebudem behať, nikdy sa nedostanem tam, kam chcem. To, samozrejme, pokojne môžem hrať za Peñarol, ale ak chcem dosiahnuť vyššie, musím sa v tomto smere zlepšiť. S trénerom Bolom som sa naučil behať, s trénerom Chuecom brániť. Každý z nich ma navyše odrádzal od hry, keď som nechcel behať a kryť súpera. Pomohlo mi to vyrásť a stať sa hráčom, ktorý môže hrať za Real Madrid. Teraz je to naopak, mám veľa energie a behám vždy. Každý z mojich trénerov mi v kariére veľmi pomohol a každému z nich musím poďakovať, pretože vďaka nim som na tomto mieste.“
Mužstvá z Európy vyhrali posledné štyri Majstrovstvá sveta. Aké sú šance, že to bude tentokrát juhoamerický tím, najmä Uruguaj?
„Vkladáme veľké nádeje a mám dojem, že nám niekedy táto vôľa a nádej chýbala. Každý z nás tvrdo pracuje, pretože zostáva málo času. Dnes je ťažké poraziť každý tím, každý s vami vedie vojnu. Verím, že ktokoľvek môže ísť na tomto turnaji ďaleko, nielen my. Chceme vyhrať tieto Majstrovstvá sveta a dať celej krajine obrovský dar, ktorý si každý zaslúži.“
Na MS 2018 ste nešli. Cítite sa teraz po boku Ronalda Araúja a Rodriga Bentancura ako líder tohto tímu?
„Nebudem klamať, niekedy to spôsobuje veľa nervov, pretože by som chcel urobiť všetko dobre pre svojich kolegov a pre svoju krajinu. Je krásne mať túto zodpovednosť, pretože vám pomáha sústrediť sa a tvrdo pracovať. Takto som prežil Majstrovstvá sveta hráčov do 20 rokov, keď som prišiel na sústredenie ako hráč z Európy. Samozrejme, nie je to to isté, ale veľmi sa teším, že pôjdem na Majstrovstvá sveta. Musíme si uvedomiť, že na ihrisku nás bude jedenásť a každý z nás bude mať kamaráta, ktorému môžeme dôverovať. Budeme bojovať a všetci pôjdeme jedným smerom.“
Aké najdôležitejšie veci vám pred šampionátom povedal tréner Diego Alonso?
„Na ihrisku odo mňa žiadal všeličo. Proti Iránu sme hrali trochu vyššie, čo mi umožnilo častejšie útočiť. Hrali sme vyššie, preto sme častejšie strieľali. Proti Kanade to bolo iné, pretože boli stále vyššie a chceli sme získať loptu cez Bentancura, De la Cruza a Cacéresa. S Iránom sme mali veľa príležitostí. S Kanadou sme mali hru dobre pod kontrolou, dokázali sme sa dostať do prečíslenia a posielať ortogonálne prihrávky. Luís často išiel nižšie, vytiahol obrancov a Darwin išiel vyššie. Canobbio nám pomohol smerom dnu. Na tímovej úrovni je pre mňa ťažké urobiť viac. Skúšali sme nové veci, pár hráčov debutovalo a tréner nás mal možnosť vidieť v akcii. Tam boli výsledky najmenej dôležité, najdôležitejšie bolo, čo sme si vyskúšali na ihrisku.“
Hovorili ste s Ronaldom Araújom po jeho zranení?
„Milujem Ronalda, vždy mu prajem len to najlepšie. Úprimne, nerozprávali sme sa o tom. Všetko som vedel zo sociálnych sietí. Viem, že toto je hráč, ktorého potrebujeme. Potrebujeme ho nielen na ihrisku, ale aj mimo neho, pretože je to skvelý kamarát a vždy chce pre tím to najlepšie. Škoda, že sa to stalo jemu, lebo sa to môže stať každému. Musíme mu pomôcť nielen na ihrisku, ale aj teraz, pretože správy o podpore naozaj trochu uľahčujú toto ťažké obdobie.“
Ako pomáhate hráčom, ktorí prídu na zraz prvýkrát?
„Hovorím im, aby na ihrisko priniesli veľa energie a boli pripravení pomôcť všade, kde ich tréner umiestni. Niekedy hráte v základe, niekedy sedíte na lavičke. V Rusku by som v roku 2018 rád sedel na lavičke. Naučilo ma to, že Majstrovstvá sveta nie sú otázkou života a smrti. Majstrovstvá sveta prejdú a život pôjde ďalej, príležitostí bude viac. Toto sa im snažím sprostredkovať. Musíte tvrdo pracovať, aby ste boli pripravení ich použiť. Toto sa im snažím sprostredkovať.“
Aké je vaše želanie na tieto Majstrovstvá sveta?
„Vyhrať ten krásny zlatý pohár a priniesť radosť celej krajine je spoločným želaním väčšiny Uruguajčanov. Vyhral som Ligu majstrov, ale Majstrovstvá sveta sú tým najväčším snom, aký môže futbalista mať. Neviem, či to nejaký tím chce viac ako my.“
Hovoríte o organizácii Majstrovstiev sveta v roku 2030?
„Úprimne, takmer sme sa o tom nerozprávali. Moja rodina samozrejme dúfa, že sa to stane, všetci v to dúfame. Vkladáme do toho veľké nádeje a bolo by krásne pre celý uruguajský futbal, keby sme takéto chvíle mohli zažiť aj doma. Vo vnútri tímu sme o tom nehovorili, máme motiváciu zanechať stopu počas nadchádzajúcich majstrovstiev.“
zdroj: ovacion.uy
