Aký bol váš začiatok v Madride?
„Bol som veľmi nervózny, pretože som presne nevedel, prečo prichádzam. Prišiel som s počítačom a ničím iným. Povedali mi, že je to preto, aby som spoznal tréningové centrum a štadión, a keď som si uvedomil, že sa nemusím vrátiť do Brazílie, povedali mi, že je lepšie podpísať zmluvu.“
„Prišiel som s tým, že si pozriem štadión, a podpísal som zmluvu svojho života. Týchto hráčov som videl len vo videohrách alebo v televízii. Myslel som si, že to, čo nazývali Los Galácticos, neexistuje, akoby som týchto ľudí naozaj nikdy nestretol.“
„A ak mám byť úprimný, bol to šok. Keď som odtiaľ vyšiel, povedal som to svojej rodine a priateľom: „Videl som toto, toto, toto, toto… všetkých“. Smiali sa. Aj ja som sa smial. Potom som si na to zvykol.“
Akú radu by ste dali tomuto mladému Marcelovi?
„Ak mám byť úprimný, nemyslím si, že by som niečo povedal. Keď som sem prišiel, bolo tu veľa skvelých hráčov. Nemyslím len z hľadiska kvality, ale aj ich ako ľudí. Vedel som, že ak budem nasledovať takéto vzory, môžem byť vo futbale niekým dôležitým.“
„Raúl, Sergio Ramos, hoci bol len o dva roky starší ako ja, už vtedy bol ako kapitán. Roberto Carlos, Ruud van Nistelrooy, David Beckham, Míchel Salgado… Pravdou je, že aj Míchel mi veľmi pomohol, keď som prišiel. Mal som dobré aj zlé vzory, ale vybral som si tie dobré.“
Aký to bol pocit, keď ste sa stali vzorom pre mladých vy?
„Vždy som ku všetkému pristupoval veľmi zľahka. Nie je to ako rozprávať sa so psychológom (smiech). Vždy som „trápil“ Édera Militãa, Federica Valverdeho, Eduarda Camavinga, Viníciusa Júniora, Rodryga, všetky deti, Daniho Ceballosa, Marca Asensia, Daniho Carvajala, Nacha, ktorý prišiel o niečo neskôr.“
„Som k dispozícii, keď môžem pomôcť: po zápase, keď hráte zle, pískajú na vás, čo je normálne, alebo netrafíte bránku, dáte si vlastný gól… Vtedy prichádza na rad úloha kapitána. Jedným z kapitánov som začal byť, keď som mal 23 rokov, a musel som sa to veľmi rýchlo naučiť.“
Existuje príklad kritického momentu pre mladého hráča, keď bol váš zásah rozhodujúci?
„Niekoľko (pauza)… ale nepoviem vám ich (smiech).“
Ktorý moment považujete za svoj najväčší v Madride?
„Kľúčovým bola moja rozlúčka, môj posledný deň v Reale Madrid. Najkrajšie bolo, keď sme boli na Santiago Bernabéu a fanúšikovia skandovali „Marcelo, zostaň!“. Bolo to vtipné, pretože vedeli, že nezostanem, ale povedali to ako vtip a to bolo pre mňa super.“
„Mal som pocit, že odchádzam so splnenou domácou úlohou. V prvom rozhovore som hovoril o tom, že sem chcem prísť a pomôcť vyhrať tituly a odchádzal som ako hráč s najväčším počtom trofejí.“
„Niekto ma predbehne a ja budem rád, pretože Real Madrid bude vyhrávať ďalej, ale odísť s takýmto ocenením je neuveriteľné šťastie. Keď prichádzate, neprichádzate s tým, že budete vyhrávať a budete hráčom s najväčším počtom titulov.“
„Neviem, či ma chceli iné kluby, ale ak by to urobili, keď som bol v Reale Madrid, nikdy by som neodišiel, pretože som vždy chcel byť v Madride. Keď som sa sem vrátil a cítim tú náklonnosť vedenia, hráčov, personálu reštaurácie, ochranky, lekárov, všetkých. Je to ako myslieť si, že ste ukončili školu; necháte tam svojich priateľov, ale potom ich uvidíte.“
Jedným z vašich najbližších priateľstiev v Madride bolo to s Cristianom Ronaldom. Často ste sa spolu objavovali vo videách na sociálnych sieťach.
„Bolo veľa videí, na ktorých sme s Crisom vtipkovali na tréningu, oslavovali góly („Siuuu!“) a tak ďalej, ale Sergio, Casemiro, Luka, Karim… Mám veľa priateľov vo futbale. Samozrejme, to, čo vyšlo von, bolo vždy o Cristianovi a oslavách, a to je nadštandardné, ale mám aj iných priateľov, s ktorými robím veci mimo futbalu.“
Od Ronalda sa presunieme k prirodzenej téme, Lionel Messi…
„Messi je neuveriteľný, je to najťažší súper, akému som čelil. Všetci vieme, akú má kvalitu aj teraz, keď má 35 rokov, a tak to bolo aj predtým. El Clásico vždy patrilo k tým najlepším zápasom, ktoré sa dali sledovať a hrať. Mal som to šťastie, že som sa zúčastnil na jednej z najlepších ér El Clásica. Ale nebol to len Messi, boli tam aj iní hráči, ktorí boli tiež úžasní.“
Prečo ste sa rozhodli vrátiť do Fluminense? Čo si od tohto kroku sľubujete?
„Najkrajšie je pre mňa vrátiť sa na miesto, kde som vyrastal ako dieťa, vrátiť sa do tímu, ktorý zo mňa urobil futbalistu a pripravil ma na kariéru v Reale a v národnom tíme.“
„Emócie sú neuveriteľné, pretože sa vraciam domov, nielen do Ria De Janeiro, ale aj do Fluminense. Myšlienka, že si opäť oblečiem tento dres, ma už teraz veľmi vzrušuje a teším sa na Copa Libertadores, kde som nikdy nehral.“
„Veľmi sa tam chcem dostať a pomôcť Fluminense dostať sa do finále a vyhrať tento pohár.“
Je to váš posledný krok vo futbale?
„No, neviem, čo sa môže stať, chcem hrať ešte veľa rokov. Ale ak mám ukončiť kariéru, nech je to vo Fluminense. Za lásku, ktorú mi dali, za všetko, v čom mi pomáhali odmalička. To je úplná vďačnosť, stopercentná. Som Fluminense veľmi vďačný.“
Vrátite sa ešte niekedy do Realu Madrid?
„Mám jasnú predstavu o tom, čo budem robiť po tom, ako prestanem hrať futbal. Mám v hlave veľa vecí a nemyslím si, že budem mať veľa času byť na ihrisku. S Realom by som mohol niečo robiť, ale neponáhľam sa s tým. Real Madrid je môj domov. Vždy som s Realom Madrid a Real Madrid je vždy so mnou.“
zdroj: theathletic.com
