O niektorých mestských „nehodách pri práci“ možno hovoriť ako o hraniciach – viac či menej dobrovoľných. Kultúrnych, ekonomických, ale aj emocionálnych. Paríž je malé, husto osídlené mesto – viac ako Tokio, New York či Londýn. Dá sa to pochopiť buď zo štatistík, alebo pri káve na terase natlačenej medzi tri stolíky a štrnásť fajčiarov. Jeho kultúrny príbeh sa však rozprestiera na celú aglomeráciu. Périphérique, bulvár obkolesujúci mesto (parížska verzia madridskej M-30), je metaforou rozdelenia – klišé, ktoré napína dve Francúzska. Na jednej strane bohatí, belosi, mýty a rituály veľkej Republiky. Na druhej – betónové sídliská, imigrácia, kriminalita. A tak by to možno trvalo ďalej v kolektívnej predstavivosti, keby sa z času na čas neozvali hlasy ako Mbappého. „Musíš dávať viac rozhovorov, ľudia to potrebujú,“ povedal mu na konci nedeľného rozhovoru v Movistar+ Jorge Valdano.
Bondy leží približne 12 kilometrov od centra Paríža, 36 minút metrom od múzea Pompidou. Je to malé mesto, tzv. predmestie, ktoré patrí do departementu Seine-Saint-Denis – najchudobnejšieho vo Francúzsku (ak nepočítame zámorské územia) a s najvyššou mierou kriminality. Jazvy francúzskych predmestí sú hlboké: nezamestnanosť, nerovnosti v školstve, nepokoje. Byť dnes dieťaťom Bondy znamená byť potomkom tej postkoloniálnej, nejednoznačnej, rozmanitej a odolnej Francúzska, ktoré sa zrodilo medzi betónovými blokmi sídlisk. A zároveň je to dodnes bašta odporu voči extrémnej pravici.
Mbappé – jediný hráč popri Pelém, ktorý skóroval vo finále majstrovstiev sveta ako tínedžer – patrí do vzácnej skupiny ľudí, ktorí premýšľajú, skôr než odpovedia. Vidno to bolo aj v rozhovore s Valdanom, ktorý viedol v bezchybnej španielčine. Ale aj v interview spred niekoľkých týždňov pre L’Équipe: „Keby nebolo tejto vášne, svet futbalu by mi už dávno zhnusil,“ povedal, jasnejšie než kedykoľvek predtým ukazujúc rozdiel medzi tým, kým je on, a tým, čím sa stalo prostredie, v ktorom pracuje.
V jeho verejnom obraze niet ani stopy po závisti či egománii. Valdano sa ho pýta na Lamineho Yamala – mladíka, ktorý zatienil jeho príchod do Španielska – a on ho bráni. Žiada o trpezlivosť, pokoj okolo chlapca. Pýtajú sa ho na Messiho, s ktorým mal v minulosti trenice, na Luisa Enriqueho, ktorý po jeho odchode vyhlásil, že tím bude hrať lepšie, ba dokonca aj na Viníciusa! A z jeho úst padajú len dobré slová, obdiv. Valdano je fascinovaný: „Vyšiel si zo všetkých pascí slávy bez ujmy.“
Istý čas sa Mbappého meno spájalo s Inés Ru, transrodovou modelkou. On to aspoň nikdy nepoprel. A načo by aj? Samo osebe to nemá žiadny význam. Skôr to veľa vypovedá o tom, ako málo ho zaujíma primitívny, konzervatívny dogmatizmus futbalového sveta. Šatňová jaskyňa. A ten smiešny názor, že športovec má „hovoriť len na ihrisku“.
Podobná motivácia ho musela viesť aj vtedy, keď pred vyše rokom kritizoval francúzsku krajnú pravicu a vyzval k jej odmietnutiu v parlamentných voľbách – tak ako sa to stalo v Bondy. „Som proti extrémom, tým, ktoré rozdeľujú. Mnoho mladých ľudí nechodí voliť, chcem im odkázať tento odkaz. Ich hlas skutočne dokáže niečo zmeniť. Chcem s hrdosťou reprezentovať krajinu, ktorá stelesňuje moje hodnoty. Je to dôležitejšie než zajtrajší zápas [v tom čase prebiehalo EURO], pretože situácia v krajine je výnimočná. Verím v hodnoty rozmanitosti, tolerancie a rešpektu.“
Zosypala sa naňho vlna kritiky, najmä zo strany krajnej pravice. A čo z toho? „Ak mať vlastný názor znamená mať nepriateľov,“ pýta sa Valdano, „znamená to, že robíš niečo správne.“ Aj keď by si niektorí želali, aby mlčal – tí „z druhej strany“ Périphérique.
zdroj: elpais.com
