Eden Hazard sa po povzbudivom výkone proti Deportivu Alavés vracia späť na trávniky. V článku vám prinášame to, ako sa popasoval so zraneniami, no najmä jeho cestu na futbalový vrchol začínajúcu už v ranom detstve.
Real Madrid čaká ďalší zápas proti Levante. Na posledné stretnutie s valencijským celkom však nemá Hazard pekné spomienky, keďže si 22. februára 2020 v prehratom zápase privodil zranenie členku.
Hazard bol nútený podstúpiť operáciu, čo mu ešte viac skomplikovalo už aj tak doteraz nie veľmi úspešnú kariéru v Madride. Tento víkend nastúpi do zápasu dúfajúc v lepšiu budúcnosť v Reale Madrid.
Zranenie v zápase proti Levante však nebolo prvým pádom, ktorý zažil v sezóne 2019/20 po príchode z Chelsea. Pár mesiacov predtým – konkrétne 26. novembra 2019 – ho jeho krajan Thomas Meunier nepekne fauloval v súboji Ligy majstrov medzi Realom Madrid a PSG. Po tomto zákroku mu musela byť do končatiny voperovaná titánová doska.
Tento zákrok mu spôsobil aj fraktúru ihlice, ktorá mohla viesť k ďalšej operácii, no Real Madrid sa rozhodol pre konzervatívnejší spôsob liečby, a tak už o dva a pol mesiaca neskôr nastúpil Hazard do zápasu La Ligy proti Celte Vigo, v ktorom ešte vydržal hrať.
V nasledujúcom ligovom zápase vonku s Levante sa mu ihlica opätovne poškodila. Klub tentoraz pod nátlakom belgickej FA súhlasil s operáciou. Tá chcela, aby bol hráč čo najskôr v poriadku kvôli nástupu na EURO.
Po pekle so zraneniami, ktorým si Eden Hazard prešiel, sa vyjadril, že zranenia členku vypustil z hlavy a je pripravený dať do hry všetko.
Našťastie pre neho mu pri absenciách dopomohlo aj pozastavenie zápasov počas pandémie, no aj napriek tomu z rôznych zdravotných dôvodov nemohol hrať. V nedeľu to bude 547 dní po nešťastnom zranení, no Hazard sa vracia do Ciutat de València s dobrým pocitom a sebadôverou.
Hazardova cesta a ľudia, ktorí ho na nej viedli
V jednom z exkluzívnych rozhovorov, ktorý poskytol začiatkom roka pre Premier Sports Network, popísal bližšie celú svoju futbalovú kariéru. Rozhovor bol zverejnený v magazíne On The Front Foot.
Belgičan poodhalil svoje názory na mládežnícky futbal, prezradil zopár zaujímavostí zo svojho detstva a života, podrobne popísal svoju cestu profi hráča v Lille, zlaté roky v Chelsea a napokon príchod do Madridu k jeho idolovi, Zidanovi.
Keď si vyrastal v Belgicku – ešte predtým, ako si opustil krajinu kvôli prestupu do Lille ako 14 ročný – kto ťa viedol na tvojej ceste k futbalu?
„Popri tom, ako som vyrastal, som mal šťastie, že sa moji rodičia angažovali v profesionálnom futbale. Do štrnásteho roku života ma môj otec v tomto najviac podporoval. Kariéru som začal v Braine-le-Comte, pretože tam pôsobil aj on.“
„Neskôr som prestúpil do Tubize, čo bol väčší klub. Tam sa môj otec tiež angažoval, takže bolo pre mňa ľahké podstúpiť túto zmenu. Keď som prestúpil do Lille, spoznal som viacero ľudí, najmä agentov a trénerov, ktorí mi pomohli pokračovať v mojej ceste.“
Ktorých hráčov najviac obdivuješ? Kto bol tvojou najväčšou inšpiráciou, keď si bol mladý?
„Keď som prvýkrát začal s futbalom, neexistovalo veľa Belgičanov, ktorí hrávali na top úrovni. Ani naše národné mužstvo nebolo také dobré ako dnes. Keď som bol malý, najviac som sledoval Francúzov.“
„Hráči, ku ktorým som najviac vzhliadal, boli Zinedine Zidane a Thierry Henry – čo je pre mňa ťažké priznať kvôli môjmu vzťahu k Chelsea, avšak v tých časoch sa mi Arsenal ako tím veľmi páčil. Mali hráčov ako Pires, Wiltord či Viera, čo boli vlastne prevažne Francúzi, ktorých som rád sledoval.“
Prečo si si vybral práve Lille? Nechcel si zostať v Belgicku? Vedel si už vtedy, že máš potenciál dostať sa na vrchol?
„Keď som mal trinásť, pokojne som mohol ísť hrať za Anderlecht, ktorý je jedným z najlepších mužstiev v Belgicku. Neboli však až takým veľkým klubom. Taktiež by bolo pre mňa vtedy náročné skĺbiť a vybalansovať školu a cestovanie do Bruselu každý deň.“
„Lille som si vybral, pretože som vedel, že majú väčší štandard ako tímy v Belgicku. V tom veku som ešte neuvažoval o tom, že sa stanem top hráčom, no keď som pricestoval do Lille a neskôr si uvedomil, že som tam vždy exceloval a napokon hrával so staršími, začal som uvažovať o profi kariére.“
Zdalo sa ti ťažké začať nový život v Lille? Ako sa tam o teba starali?
„Keď som tam prišiel, oni sa začali starať o všetko. Týždeň som trávil tam a víkendy doma s rodinou. Klub sa postaral o moje vzdelanie a tréningy. Tieto dve veci boli vždy oddelené.“
„Mal som dokonca okolo seba ľudí, resp. učiteľov, ktorí plnili funkciu rodičov – nestarali sa len o moje vzdelanie, ale aj o to, či som najedený, vyspatý… Jednoducho ma formovali ako človeka mimo ihriska.“
„Osobne som nepovažoval za náročné byť preč z domu, pretože som dal sám sebe výzvu na to, aby som sa posunul o level vyššie.“
Myslíš si, že kluby majú pomáhať a byť zodpovedné za to, aby boli mladí hráči úspešní aj mimo futbalu?
„Absolútne. Aj to je dôvod, prečo francúzski pedagógovia boli odčlenení od futbalu. Museli nás totižto pripraviť na život mimo futbalu a hlavne si byť istí, že to zvládneme. Keď dosiahneš dospelosti, klub ti pomôže nájsť si bývanie, a ty sa tak stávaš viac zodpovedným.“
„No vždy stoja pri tebe, ak potrebuješ podporu. Vždy ti pomáhajú s tvojimi osobnými problémami a vždy si vítaný v centre akadémie. Je všeobecne známe, že pedagógovia vo francúzskych kluboch sú tu od toho, aby ťa podporovali mimo trávnikov, a samozrejme, robia skvelú prácu.“
Myslíš si, že agenti môžu hráčovi poskytnúť väčšiu pomoc, alebo sú to naopak kluby, ktoré pomôžu viac? Okrem iného, myslíš, že je pre hráča nutné, aby mal agenta?
„Myslím si, že obe možnosti samé o sebe ponúkajú množstvo podpory, avšak záleží od preferencie hráča. Niektorí hráči majú agentov, ktorí sú priamo v kontakte s klubom a kluby podporujú týchto hráčov. Pre mňa osobne je najlepšie, ak sa tieto tri strany stretnú – klub, hráč a agent – a spoločne pracujú.“
„Ja agenta nemám, takže si nemyslím, že je to práve nutnosť, no na druhú stranu to môže byť nápomocné. Mám 30 rokov a som skúsený, môžem robiť vlastné rozhodnutia, no keď si mladý a začínaš, určite potrebuješ podporu o čosi viac; nielen od agenta, ale aj od rodiny a priateľov.“
Bol pre teba prestup do Chelsea a zvykanie si na život v novej krajine náročnejší? Hlavne z hľadiska toho, že bol na teba vyvíjaný väčší mediálny tlak…
„Na živote v novej krajine je najťažšie to, že sa musíš naučiť nový jazyk. Hlavne keď na teba niekto rozpráva v inom jazyku a ty vôbec nerozumieš, čo od teba chce. Taktiež je ťažký proces zariaďovania bežného života. Bez podpory je to naozaj neľahké.“
„Klub mi v Londýne trochu pomohol usadiť sa, no úroveň podpory nebola taká, ako ju zažívam dnes. Keď som prvýkrát prišiel, mal som človeka, ktorý mi pomohol v Londýne nájsť bývanie a tiež zopár priateľov, ktorí tam žili a podporovali ma.“
„Tiež tam bolo zopár francúzsky hovoriacich hráčov, ktorí mi pomohli nabehnúť na život v Anglicku. Strávil som veľa času napríklad s Azpilicuetom, neskôr do klubu prišiel aj Demba Ba, s ktorým som trávil najviac času. Dobre sme si rozumeli, a tak sme si navzájom pomohli lepšie sa adaptovať.“
Myslíš, že sa začalo dbať o blaho hráčov a ich rodiny viac? Prečo sa na to podľa teba dáva taký dôraz?
„Jednoznačne sa teraz hráčom pomáha viac, než predtým. V Chelsea je napríklad celé oddelenie ľudí, ktorí poskytujú podporu hráčom, no najdôležitejšie je to, že sa starajú aj o ich rodiny. Ak máš ženu a deti, ktoré sa potrebujú rýchlo naučiť jazyk a zorientovať v škole či v službách, klub im to poskytne.“
„Myslím, že v Premier League sa to zlepšilo najmä preto, lebo do nej prichádza veľké množstvo zahraničných hráčov. Keby som ostal hrať v Belgicku, nikdy by som nepotreboval toľkú pomoc, keďže viem, ako tam veci fungujú, no v Anglicku som ju ako zahraničný hráč potreboval.“
Ako si sa usadil, keď si prvýkrát prišiel do Realu Madrid? Akú podporu a pomoc ti klub poskytol?
„Sú tam ľudia, ktorí hráčom s týmto pomáhajú, no keď som prišiel, chcel som to absolvovať všetko sám. Sám som si našiel bývanie a pre deti sme našli školy, takže sme sa o všetko postarali sami. V Reale samozrejme vedia poskytnúť enormnú podporu, keďže je tam tiež veľa hráčov zo zahraničia.“
Existujú podľa teba hráči, ktorí sú ovplyvnení životom mimo ihriska počas hry? Myslíš, že niektorý z nich premýšľa o svojom osobnom živote počas zápasu?
„Samozrejme. A aj preto je pre kluby dôležité mať ľudí, ktorí sa starajú o hráčov, pretože ak si na ihrisku, musíš byť schopný koncentrovať sa na futbal. Keď má tvoja rodina domov, nemusíš napríklad premýšľať nad tým, že ďalšiu noc s ňou stráviš v hoteli – keďže zatiaľ nemáš vlastnú strechu nad hlavou. Aj to môže negatívne ovplyvniť tvoj výkon.“
Strávil si veľa času doma zotavujúc sa zo zranení. Určite to bolo pre teba ťažké. Ako si si zachoval v týchto ťažkých časoch svojej kariéry pozitivitu?
„Veľmi mi pomohla moja rodina, ktorá ma cez to všetko dostala. Trávil som veľa času s deťmi. Nemal som čo robiť a zranenia, ktoré som mal, sa hojili veľmi dlho. Musel som len čakať, pracovať tvrdo, zlepšiť sa a keď som bol doma, bol som vďačný za čas s mojou rodinkou.“
Ako často si bol v kontakte s vrcholným manažmentom klubov (vlastníci, riaditelia) v ktorých si pôsobil? Považuješ tieto vzťahy za dôležité?
„Jediní hráči, ktorí normálne komunikujú s týmito vysokopostavenými ľuďmi, sú tí, ktorí už v klube pôsobia nejaký ten čas. Keď som prišiel do Chelsea, nemal som také kontakty, no po čase som si ich vytvoril. Je dôležité mať v klube dobré vzťahy, pretože potom všetci fungujú ako lepší a jednotný celok.“
Aké máš ďalšie ciele v rámci svojej kariéry? Je ešte niečo špecifické, čo by si rád dosiahol?
„Dúfam len, že budem môcť hrať futbal najdlhšie, ako to bude možné. Vždy sa snažím užívať si hru na trávniku. Keď dôjdem ku koncu kariéry, môžem sa obzrieť späť na všetko, čo som dosiahol, no mojou prioritou je momentálne hrať dobre a užívať si to.“
„Nemyslím na to, kde budem o pár rokov, snažím sa zaoberať sa len nadchádzajúcimi zápasmi či tréningami. Mám ešte len 30 rokov a pokiaľ sa moje telo cíti dobre, dúfam, že budem môcť hrať ešte aspoň 5-6 rokov.“
Myslíš, že tvoj úspech, ako aj úspech tvojho brata, závisí najmä od podpory vašich rodičov, alebo je to čisto genetické?
„Vo francúzštine existuje jeden výraz – les chiens ne font pas les chats – čo znamená, že ak môj otec bol futbalista a ja som sa stal futbalistom, moje deti budú tiež futbalistami.“
Ak bude Belgicko produkovať podobných hráčov ako si ty, De Bruyne či Lukaku, môže sa belgická liga podľa teba vyšvihnúť napríklad na úroveň Bundesligy či Ligue 1?
„Myslím, že by pomohlo, ak by sa títo hráči vrátili na sklonku kariéry nazad do Belgicka, aby sa svet mohol viac na túto ligu zamerať, a aby sa o nej mohlo viac hovoriť. Ľudia sa bavia o ligách, v ktorých hrajú veľkí hráči – napríklad o Ligue 1 sa hovorí často, pretože tam hrá Neymar či Mbappé.“
„Máme šťastie, že máme takúto generáciu hráčov, pretože to posmelilo viac mladých ľudí do hrania futbalu a do podpory národného mužstva. Vo výsledku majú akadémie viac peňazí, než predtým, a tak môžu vychovávať viac mladých talentov. O pár rokov môže byť táto liga veľmi dobrá.“
Zdroj: On The Front Foot / as.com
