Sedel som na gauči, pozeral raz na televízor, raz na telefón, a bolo ťažké predvídať, že vznikne až taký rozruch okolo Judea Bellinghama, keď Anglicko končilo svoju kvalifikáciu na majstrovstvá sveta pomerne rutinným víťazstvom nad Albánskom. Týždeň dovolenky znamenal, že namiesto reportovania záverečných zápasov Anglicka s Wembley a Albánskom som robil to, čo väčšina ľudí počas reprezentačných prestávok – jedným okom som sledoval futbal z pohodlia pohovky a druhým prechádzal obvyklé nezmysly na sociálnych sieťach.
Televízne kamery nezachytili žiadnu kontroverziu s Bellinghamom a pokiaľ som vedel, oslavoval góly a zaželal Morganovi Rogersovi veľa šťastia, keď odchádzal z ihriska. Preto som bol – rovnako ako väčšina Anglicka – prekvapený, keď som v pondelkové ráno videl, že sa Bellingham stal problémom, keď som dobiehal reakcie na zápas s Albánskom.
Keď sa ukázalo, že kamery nezachytili moment, v ktorom Bellingham pôsobil trochu podráždene pri predstave, že pôjde dolu z ihriska, bol to zaujímavý príklad toho, aké rozdielne môže byť sledovanie zápasu v televízii oproti prítomnosti na štadióne. Keby som tam bol, určite by som sa na to Tuchela opýtal. Prekvapuje ma, že tréner Anglicka akoby podnecoval atmosféru okolo Bellinghama silnými komentármi, hoci rovnako dobre vyzeralo, že si ani sám nie je úplne istý, čo sa vlastne stalo a čo sa vôbec nestalo.
Treba tiež zvážiť, aká by bola reakcia, keby Bellingham – alebo ktorýkoľvek iný reprezentant Anglicka – odchádzal z ihriska so širokým úsmevom. Futbalisti by mali chcieť zostať na ihrisku, bez ohľadu na to, že chcú byť dobrými spoluhráčmi.
Informovanie o Tuchelových komentároch nie je mediálny hon ani vytváranie naratívu. Preto sa zdalo – aj z môjho vonkajšieho pohľadu, keďže som tentoraz bol naozaj iba pozorovateľ – že bolo nespravodlivé, keď Ian Wright vyslovil široké tvrdenia o celých národných médiách [že hejtujú Judea, lebo ho nevedia dotlačiť do Premier League – pozn. red.]. Wright má plné právo na svoj názor a často ho prezentuje výborne, ale je frustrujúce, keď televízni experti hovoria o „nich“, pričom myslia kolektívne médiá, namiesto toho, aby pomenovali konkrétnych ľudí, s ktorými nesúhlasia. Ak bude mať Wright problém s niečím, čo v budúcnosti napíšem, bol by som radšej, keby on – alebo iný hlasný expert – kritizoval priamo mňa, a nie používal výrazy ako „oni“ či „médiá“. Sme dosť veľkí aj dosť dospelí na to, aby sme sa ubránili sami.
Rovnako ako verejnosť, aj ľudia v médiách majú rôzne názory, a zdá sa, že jedna alebo dve veľmi silné vyjadrenia týkajúce sa Bellinghama sú vnímané ako postoj celej skupiny. To nie je pravdivé ani spravodlivé. Správy The Telegraph o údajnej kontroverzii okolo Bellinghama v Albánsku sa sústredili na Tuchelove komentáre a potrebu pozitívne nasmerovať hráčovu vášeň. Futbalista Realu Madrid získal aj najvyššie hodnotenia v pozápasových známkach.
NEEXISTUJE ŽIADNY KOLEKTÍVNY HON NA BELLINGHAMA
Iba jedny noviny venovali v utorok ráno titulnú stranu Bellinghamovi. Je to ich právo a ich rozhodnutie, ale ukázalo to, že neexistuje žiadna kolektívna kampaň proti tomuto hráčovi. Podľa môjho názoru by bolo úplné šialenstvo, keby Tuchel nechal doma hráča takého talentu, ako má Bellingham, keď sa Anglicko vyberie na budúcoročné majstrovstvá sveta – hoci ani Nemec, ani samotný hráč sa zrejme nebudú veľmi zaoberať tým, čo si o tom myslím ja.
Bellingham už viackrát dokázal, že vie rozhodovať zápasy a zachraňovať Anglicko v ťažkých momentoch. Iba človek s egom a vedomím vlastných schopností dokáže vstúpiť do roly, ktorú Bellingham vie naplniť. Áno, pre tlač je frustrujúce, že Bellingham s nami nehovorí, zatiaľ čo dokáže byť otvorený voči vysielacím médiám, a ja – rovnako ako mnohí ďalší – by som si s ním rád na pol hodiny sadol.
Možno to trochu irituje aj niektorých jeho spoluhráčov, ktorí si musia plniť mediálne povinnosti v reprezentácii Anglicka a môžu sa pýtať, prečo pre jedného hráča akoby platí iné pravidlo. Ale úprimne – koho to v skutočnosti zaujíma? Mňa určite nie natoľko, aby to zmenilo môj profesionálny názor na Bellinghama.
Rovnako ako iní novinári, aj ja som sa pokúšal šťastím a snažil sa vybudovať mosty s ľuďmi z jeho okolia, no bez väčších úspechov. Ako 46-ročný dospelý chlap som schopný akceptovať, že nie každý sa so mnou chce rozprávať. A vôbec ma to netrápi. Moje jediné skutočné stretnutie s Bellinghamom bolo na majstrovstvách sveta v Katare, keď vošiel do mediálneho stanu reprezentácie Anglicka s jedným z ľudí z komunikačného oddelenia a zastavil sa pri terči na šípky. Vyzval som ho na zápas – Birmingham City (on) proti Aston Ville (ja). Prijal výzvu a ako zvyčajne, Villa zvíťazila.
Odvtedy som mu raz zakričal krátke „Up the Villa“ na konci jednej z tlačových konferencií reprezentácie Anglicka, na ktorej sa musel objaviť po tom, čo bol vyhlásený za hráča zápasu, a zdalo sa mi, že to prijal s úsmevom. Možno si o mne myslí, že som idiot, ale nebolo tam nič, čo by naznačovalo, že to bral inak ako žart v dobrej viere.
Keď bude Anglicko opäť hrať v marci, vrátim sa na tlačové miesto a určite budem mať úplne inú perspektívu, než som mal na gauči minulý týždeň. Takmer isté je, že Bellingham bude opäť veľkou témou, vyvolávajúcou celú škálu názorov. Moja najväčšia osobná sťažnosť zostáva tá, že fandí nesprávnemu klubu.
zdroj: telegraph.co.uk
