Plánuješ privítať Didiera Deschampsa bozkom pri opätovnom stretnutí v Clairefontaine?
„(Smiech) Nie, nikdy som trénera takto neprivítal, ani neviem, či by sa mu to páčilo (úsmev). Bude to objatie, ako vždy. Nikdy som s trénerom nestratil kontakt, náš vzťah sa nezmenil. Rovnako ako so štábom a hráčmi. Bude to úplne prirodzené. Vraciam sa, akoby som nikdy neodišiel.“
Nebolo medzi vami žiadne prerušenie kontaktu?
„Nie! Keby bolo, nikdy by som mu nezdvihol telefón. Všetci ma poznajú – ak s niekým skutočne preruším kontakt, už ho neudržujem, neviem sa pretvarovať.“
„To však neznamená, že vo vzťahu nikdy nie sú nedorozumenia. Aj keď to nechcem, určite sa ešte vyskytnú. Ale mám svoje zásady, vždy som mal úctu a vďačnosť voči trénerovi. A nikdy ich nestratím – je to jediný tréner, ktorého som mal v reprezentácii Francúzska, on ma prvýkrát nominoval.“
„Zažili sme spolu veľa úspechov a náš vzťah nemôže byť zničený pre dve či tri malé nedorozumenia, ktoré v skutočnosti nič neznamenajú.“
O čo išlo v týchto nedorozumeniach?
„Nie je to žiadne tajomstvo, ale sú to veci, o ktorých ľudia nemusia vedieť. V každej práci sa stávajú nezhody medzi kolegami, ale to neznamená, že sa nemajú radi alebo sa nerešpektujú.“
Po šiestich mesiacoch neúčasti očakávaš, že si z teba spoluhráči budú robiť žarty?
„(Úsmev) Asi áno, vždy sme si robili žarty a vždy budeme. Mám v tomto tíme veľa priateľov. Niektorí sú súperi, proti ktorým som hral, iní sú tí, s ktorými som trávil dovolenky… Nikdy som nestratil kontakt ani s hráčmi, ani so štábom, ani s trénerom. Neustále sme spolu komunikovali.“
Vzbudzuje v tebe návrat do francúzskej reprezentácie špeciálne emócie?
„Vždy je to ten istý pocit hrdosti, ktorý prináša nosenie tohto dresu. A teraz navyše začíname nový rok hneď zápasom o niečo – kvalifikáciou do Final Four Ligy národov a s jasným cieľom – čo najlepšou prípravou na Majstrovstvá sveta v roku 2026, ktoré sú pre tento tím najväčšou výzvou.“
Chýbala ti francúzska reprezentácia?
„Áno, a som rád, že som späť. Všetci vedia, čo pre mňa znamená dres Trikolóry. Vraciam sa s rovnakou energiou a rovnakou túžbou, aby Francúzsko bolo úspešné.“
Hovoríš, že všetci vedia, aká dôležitá je pre teba reprezentácia. Napriek tomu sa v tomto období objavili pochybnosti o tvojej oddanosti národnému tímu…
„Nemal som pocit, že by ľudia spochybňovali moju oddanosť francúzskej reprezentácii. Samozrejme, bolo veľa diskusií, ale to je normálne – všetko priťahuje pozornosť.“
Ako by si opísal svoju oddanosť tímu?
„V prvom rade to nie je len futbalová reprezentácia – je to moja krajina! Reprezentujem ju s hodnotami, ktoré vyznávam, a s láskou, ktorú k nej cítim.“
„A k tomu sa ešte pridáva futbal – moja vášeň, čo robí tento pocit ešte výnimočnejším, najmä keď ide o najväčšie turnaje, ako sú Majstrovstvá sveta alebo EURO.“
„Neexistuje nič väčšie ako hrať za reprezentáciu. Možno to treba ľuďom pripomenúť, ale pre nás, futbalistov, je to samozrejmosť.“
Prečo si to nepovedal otvorene?
„Stále zostáva istý pocit nedostatku spojený s týmto obdobím… To nebola moja úloha. V minulosti bolo veľa podobných situácií a nikdy to nebol hráč, kto by vystúpil pred ostatných, aby vysvetlil danú vec.“
„Nerozumiem, prečo sa tentoraz očakávalo, že to budem ja, kto sa k tomu vyjadrí. Ak ste zranený, vyjadrí sa klub a lekársky tím. Ak máte rozhovor s trénerom, hovorí o tom on.“
„V mojom prípade komunikoval klub s federáciou a v druhej situácii sa vyjadril tréner. Nerozumiem, prečo ľudia očakávali, že sa k tomu budem musieť vyjadrovať ja.“
Možno preto, že po tom, čo si si v septembri chcel oddýchnuť a v októbri si na zraze nebol, v novembri, keď si deklaroval ochotu vrátiť sa, ťa tréner nepovolal, čo mohlo vyvolať určité nepochopenie…
„Navonok to tak môže vyzerať, chápem to. Ale interná komunikácia bola vždy jasná. Nebolo medzi nami žiadne váhanie. Vedel som, prečo sa to deje a ako to celé vyzerá. Možno to pre verejnosť nebolo úplne transparentné, ale vo vnútri bolo všetko úplne jasné.“
Ako si prežíval mediálny rozruch okolo seba v tomto období?
„To sa stáva, keď ste tým, kým ste, a reprezentujete to, čo reprezentujete. Myslím si, že ľudia, ktorí nemali úplný obraz situácie, sa snažili vyplniť prázdne miesto.“
„Objavovali sa nepravdivé informácie, ľudia si vytvárali vlastné závery, hovorili v mojom mene, tvrdili, že sa sústreďujem len na veľké zápasy v reprezentácii, že sa nechcem vrátiť… Niekedy to jednoducho musíte nechať tak. Bolo to také absurdné, že sa na to neoplatilo reagovať.“
Nie je to spojené s tvojou osobnosťou a statusom?
„Neviem. Možno keď sa vo všetkom darí, viac ma chvália, a keď sa niečo nepodarí, kritika je väčšia ako u iných. Neviem, či je to dobré, alebo spravodlivé, ale tak to jednoducho je. Naučil som sa s tým žiť. Mojím jediným cieľom vo francúzskej reprezentácii je získať titul majstra sveta, ostatné sú len reči.“
V tom období sa ti nedarilo ani v Madride, ani v súkromnom živote. Napadlo ti niekedy, že to všetko zabalíš?
„Nie, nikdy. Nikdy, nikdy, nikdy. Nepoznám futbalistu, hoci aj najlepšieho na svete, ktorý by mal úplne priamu a bezproblémovú kariéru. Každý zažíva ťažké chvíle, keď treba zaťať zuby a pracovať. Aj mňa to postihlo.“
„Ale pozbieral som sa oveľa rýchlejšie, ako mnohí očakávali. Teraz to musím udržať, pretože odraziť sa od dna je jednoduchšie, ako zostať na vrchole. To je to najťažšie a na tom záleží najviac.“
Keď si celý život zvyknutý na úspech, ako zvládaš prvé ťažké momenty?
„Toto nie je prvý ťažký moment v mojom živote. Len teraz mám iný status, a s tým spojené iné očakávania a väčšie následky. Už som prešiel ťažkými chvíľami, ale predtým nevzbudzovali taký záujem, pretože som ešte nebol na takejto úrovni.“
Týkalo sa to aj tvojho športového aj súkromného života…
„Áno, chápem. Stále si však myslím, že to nie ja som sa zmenil, ale spôsob, akým sa na mňa pozeralo. Zmenilo sa všetko okolo mňa, nie ja.“
Keď má Kylian Mbappé problémy, komu sa zverí?
„Tu nejde o to, komu sa zverím, ale kde hľadám útočisko. Vrátim sa k tomu, čo milujem, k tomu, čo je pre mňa dôležité. Keď mi bolo ťažko, sústredil som sa na futbal, na radosť z neho.“
„Treba sa sústrediť na to, čo milujete, a robiť to dobre. Mojou prioritou bolo vtedy dobre hrať v Madride. Chcel som sa znovu postaviť na nohy a ukázať, že tu to zvládnem. To bolo najdôležitejšie, pretože v Madride som bol šťastný od prvého dňa, aj keď adaptácia trvala nejaký čas.“
Prečo to teda bolo také ťažké?
„Bol to súhrn rôznych faktorov. Musel som sa prispôsobiť novému klubu, novej krajine… Ocitol som sa v momente kariéry, keď som športovo nebol vo svojej najlepšej forme, a zároveň som musel byť okamžite na najvyššej úrovni, pretože nás už čakali finále, liga, kde musíte vyhrať každý zápas, pretože konkurencia je obrovská, nový formát Ligy majstrov, zápasy každé tri dni, sedem rôznych súťaží…“
„Bolo toho veľa, čo som musel rýchlo zvládnuť. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi to „tak“ rýchlo. Ale vedel som, že skôr či neskôr sa to podarí. Klub ku mne od začiatku pristupoval správne, vedel som, že v určitom momente sa karta obráti a budem môcť v Madride ukázať svoje schopnosti.“
Čo spôsobilo, že si hral horšie?
„Nevydarené EURO, kde sme nehrali dobre a nevyhrali sme ho, záver sezóny v PSG, kde som hral oveľa menej… Bolo to nahromadenie rôznych vecí – zranenia, slabšia forma, situácie, ktoré som v kariére predtým nezažil. Musel som akoby začať znovu, aby som opäť bol hráčom, ktorým viem, že môžem byť.“
Mal si vtedy chvíle pochybností?
„Nie, to nie je tak, že by som pochyboval, ale mám na seba veľké nároky a možno som preto chcel až príliš. Nedošlo k tomu, že by som si pomyslel, že som zabudol, ako hrať futbal. Ale zakaždým som chcel odohrať skvelý zápas a dúfal som, že práve tento všetko zmení. Žiadny futbalista na svete náhle nestratí svoje schopnosti. Posledný príklad je Kolo Muani – on nenašiel svoju hru na ceste medzi Parížom a Turínom, je to len otázka kontextu.“
Bol nejaký konkrétny zlomový moment?
„Neviem, či sa dá ukázať na jeden moment, skôr to prišlo postupne. Zápas po zápase som hral lepšie, začal som znovu strieľať góly, hrať viac inštinktívne, byť dynamickejší, rozhodnejší a sebavedomejší.“
„Stávalo sa to postupne, nebol to jeden zápas, ktorý všetko zmenil. Dobre som sa cítil na konci novembra, začiatkom decembra a odvtedy uplynuli tri–štyri mesiace, počas ktorých ide všetko správnym smerom.“
Didier Deschamps oznámil, že po majstrovstvách sveta 2026 odíde. Vedel si o tom vopred?
„Nie, a ani som nechcel vedieť. Je to jeho rozhodnutie, jeho vec. Ja, keď robím takéto rozhodnutia, nerád do toho zaťahujem iných, takže chápem, že ani on to nechcel urobiť.“
Ako si prijal toto rozhodnutie?
„Má na to svoje dôvody, len on ich môže vysvetliť. Je vo francúzskej reprezentácii už mnoho rokov, dosiahol obrovské úspechy a dúfam, že svoju cestu zakončí ďalším titulom.“
„Bola by to vhodná bodka za všetkým, čo tomuto tímu dal. Potom bude pokračovať vo svojom živote, súkromnom aj profesionálnom. Ale keď sa pozrieme na jeho históriu s reprezentáciou, určite od nej nikdy nebude ďaleko.“
Teraz bude veľa špekulácií o jeho nástupcovi. Máš nejaké preferencie?
„Neviem. Viem, o kom chceš, aby som hovoril, ale nebudem o ňom hovoriť, pretože to nie je moja úloha. Vo federácii je prezident a ten urobí rozhodnutie. Všetci hovoria o Zidanovi, takže nebudem predstierať, že bývam v jaskyni a neviem, čo sa deje, ale nie je na mne, aby som sa k tomu vyjadroval.“
Ale je Zidane ideálnym kandidátom na nástupcu?
„Je to Zinédine Zidane! Ale ako som povedal, rozhodnutie urobí Philippe Diallo. Uvidíme, aké kritériá zváži a čo rozhodne.“
Bývate v tom istom meste, nikdy ste sa nestretli, aby ste o tom hovorili?
„(Úsmev) Stretli sme sa niekoľkokrát, ale snažím sa, aby sa to nestávalo príliš často, pretože keď sa stretnem so Zidanom, okamžite sa objaví množstvo špekulácií. Snažím sa tomu teda vyhýbať, aj keď samozrejme je vždy príjemné vidieť Zinédinea Zidanea.“
A keď už hovoríme o ďalších Francúzoch v Madride – hovorí sa, že ste susedia s Antoinom Griezmannom, ale nechceš s ním hovoriť…
„(Smiech) Samozrejme, že sa rozprávame! Často sa s Antoinom rozprávam. Milujem jeho syna, je úplne posadnutý futbalom, trochu mi pripomína mňa samého, keď som bol malý. Milujem ho, Amaro!“
„Ale pravda je, že situácia je trochu komplikovaná, pretože žijeme v meste, kde sú naše kluby skutočnými rivalmi. Vo Francúzsku si ľudia neuvedomujú, čo znamená, keď dve mužstvá z jedného mesta sú takíto rivali.“
„Ale čo sa týka Antoina, nemusíte sa báť, máme veľmi dobrý vzťah. Veľakrát ma pozýval na grilovanie. Ale v Madride, pred dvojzápasom, niečo také jednoducho nie je možné. Zatiaľ sme nemali príležitosť to uskutočniť, ale nakoniec sa nám to podarí, predsa len bývame na tom istom sídlisku.“
Objavilo sa veľa špekulácií o jeho možnom konci reprezentačnej kariéry v septembri. Hovorili ste o tom?
„Samozrejme. Hovoril som s Antoinom, ešte predtým, než urobil rozhodnutie. Vedel som nielen to, že sa chystá skončiť s reprezentáciou, ale aj prečo.“
„Ale vždy je to tak – je to jeho rozhodnutie a len on vám môže povedať, prečo tak urobil. Veľa sme o tom hovorili pred jeho rozhodnutím a potom ešte na septembrovom zraze.“
„Bol to náročný zraz, pre neho aj pre mňa. Po prehre s Talianskom na Parc des Princes nás to veľmi zasiahlo. Po zápase s Belgickom sme sa spolu vracali do Madridu, bol tam s rodinou… Jediné, čo môžem povedať, je, že ma vôbec neprekvapilo, keď oznámil svoje rozhodnutie.“
Prečo bol tento zraz pre teba taký ťažký?
„Pretože sme boli s Antoinom tak trochu označení za vinníkov niečoho, za čo sme vlastne neboli zodpovední. V tom momente sme cítili nedostatok uznania za to, čo sme pre reprezentáciu urobili.“
„Mali sme pocit, že všetko, čo sme tomuto tímu doteraz dali, bolo vyhodené do koša, akoby sme práve prišli. Ale taký je futbal na najvyššej úrovni – musíte vedieť, ako s tým naložiť a prekonať to. On sa rozhodol ukončiť svoju reprezentačnú kariéru, ja sa pokúsim hrať tak dlho, ako budem môcť. Uvidíme, kam ma to zavedie.“
Znamená to, že už ti prebehla hlavou myšlienka ukončiť reprezentačnú kariéru?
„Nie, jednoducho sa sústredím na Majstrovstvá sveta v roku 2026, to je môj cieľ. Vždy som hovoril, že mojím snom je získať ďalší titul majstra sveta a zvyšok ma nezaujíma. Všetky moje myšlienky a ambície smerujú k roku 2026 a k turnaju v Spojených štátoch.“
Keď už spomíname Griezmanna, stojí za zmienku aj kapitánska páska, o ktorú ste súperili. Máš v sebe vlastnosti, ktoré z teba robia vhodného kapitána?
„Som jediná osoba, ktorej sa na to vôbec pýtate. Nikoho iného by ste sa nespýtali, či sa hodí na kapitána. Páska mi bola zverená, prijal som ju a snažím sa svoju úlohu plniť čo najlepšie.“
„Nerozumiem však, prečo po ôsmich rokoch v reprezentácii, kde téma kapitána nikdy nebola kontroverzná, je to teraz predmetom debaty.“
„Keď Hugo (Lloris) nemohol hrať, nikto nehovoril o vicekapitánoch. A teraz aj to vyvoláva diskusie. Možno si poviete, že som naivný, ale naozaj tomu nerozumiem. Rád by som, aby mi to niekto múdrejší vysvetlil. Mám na to svoj názor, ale radšej si ho nechám pre seba.“
Ako to myslíš?
„Mám na to svoj pohľad, ale nechám si ho, pretože viem, že sú ľudia, ktorí nikdy neboli v takýchto situáciách a jednoducho by to nepochopili. Ale mám svoju teóriu, prečo sa to deje a ako to celé funguje.“
Je tá páska pre teba záťažou?
„Možno si to niektorí myslia, ale ja som to nikdy tak nevnímal. Naopak – je to predovšetkým hrdosť a väčšia zodpovednosť, nie bremeno. Hovoríme predsa o kapitánovi francúzskej reprezentácie!“
„Nemožno podceňovať, čo to znamená a čo to so sebou nesie. Stále ju budem nosiť s hrdosťou a s rovnakým prianím, aby tento tím dosahoval úspechy.“
Myslíš si, že si dobrý kapitán?
„Snažím sa… Snažím sa. Ale teraz sa ja spýtam vás – čo vlastne znamená byť dobrým kapitánom? Neviem, čo ľudia očakávajú od kapitána. Hral som v reprezentácii pod rôznymi lídrami – Raphaëlom Varaneom, Hugom Llorisom, Antoinom Griezmannom, Paulom Pogbom… „
„Každý bol iný, každý mal svoj štýl. A ja som tiež inou verziou kapitána než tí, ktorí nosili pásku predo mnou. Takže ak existuje nejaká definícia „dobrého kapitána“, rád by som ju poznal.“
Základnou črtou kapitána je byť vzorom, však?
„Ale byť príkladom neznamená robiť všetko dokonale. To by bola dokonalosť. Môžete robiť chyby a stále byť vzorom, pretože vďaka nim sa môžu ostatní učiť. Samozrejme, bolo by najlepšie robiť všetko správne, ale keby to tak bolo, futbal by bol stále taký vzrušujúci? Nemyslím si!“
„V tomto tíme som teraz hráčom s najväčším počtom zápasov (86 zápasov), jedným z najskúsenejších, takže sa snažím deliť o svoje skúsenosti a byť čo najlepším príkladom – najmä pre mladú generáciu.“
Prejdime ku konkrétnej situácii: kapitán francúzskej reprezentácie, ktorý je spojkou medzi tímom a fanúšikmi, môže prísť na tlačovú konferenciu a ukázať, že tam nechce byť?
„Po prvé, fanúšikovia by mali vedieť – pretože možno nie všetci to vedia – že ani pravidlá federácie, ani FIFA neukladajú kapitánovi povinnosť zúčastňovať sa na tlačových konferenciách.“
„Po druhé, kapitán je stále človek. Úprimne povedané, myslím si, že žiadny futbalista nemá obzvlášť veľkú radosť z chodenia na tlačovky. Ale je to súčasť práce – prídeme, absolvujeme to, niekedy lepšie, niekedy horšie, ako pri každom inom výkone.“
„Stáva sa aj to, že niektorí novinári nekladú práve najlepšie otázky, a nikto nehovorí, že sú nespokojní, že tam musia byť. Nakoniec sme všetci len ľudia – každý má horšie dni. Treba akceptovať, že nie sme dokonalí a že nie každá naša tlačová konferencia bude perfektná.“
Futbalové hviezdy majú často povesť, že sa s nimi ťažko pracuje. Myslíš si, že patríš do tejto kategórie?
„Nemyslím si, že som v každodennom živote niekto, s kým sa ťažko pracuje. Problém je v tom, že keď sa čokoľvek okolo mňa stane, okamžite sa to dostane na titulky novín.“
„To spôsobuje, že osoba, ktorá musí o mne rozhodovať, cíti väčší tlak, pretože vie, že všetko bude analyzované a komentované všetkými. To môže situáciu trochu komplikovať.“
„Ale pokiaľ ide o každodenné fungovanie, tí najväčší hráči vôbec nie sú „ťažšie zvládnuteľní“ než ostatní. Len ak má hviezda – ako to nazývaš – jeden problém za tri mesiace, médiá o tom budú hovoriť tri mesiace. A ak má iný hráč desať problémov za mesiac, nikto sa o to tak dlho nezaujíma.“
V Lige majstrov môžeš naraziť na PSG v semifinále. Chcel by si to alebo by si sa tomu radšej vyhol?
„Najhoršie, čo môžeš urobiť, je začať na to myslieť. Pripomína mi to minulú sezónu, keď boli všetci presvedčení, že finále PSG proti Realu je už napísané vo hviezdach. A nakoniec sme tam neboli, pretože PSG vypadlo v semifinále s Dortmundom.“
„Preto myslím len na Arsenal, nášho súpera vo štvrťfinále, a na Real Madrid. Stále bojujeme na všetkých frontoch. Máme šancu dosiahnuť niečo veľké v závere sezóny a všetka naša energia musí byť sústredená na to, na nás samých a na najbližšie zápasy.“
„Takéto špekulácie nechajme fanúšikom, oni majú právo sa nadchýnať a predpovedať rôzne scenáre. My na to nemáme čas.“
Čo si myslíš o názore, že PSG je lepšie bez Kyliana Mbappého?
„To ma vôbec nezaujíma… Sledujem všetky zápasy, samozrejme aj PSG. Prajem im len to najlepšie. Ale ja som sústredený na Real Madrid a na historickú trofejnú trojkorunu, ktorú môžeme získať.“
„To je niečo, čo Real Madrid ešte nikdy nedosiahol, takže by bolo úžasné dosiahnuť to už v mojej prvej sezóne tu. Snažím sa nemyslieť na nič iné a dať zo seba 150 % pre Real, aby sme tieto trofeje získali.“
V Paríži tvoj kamarát žiari. Ako si vysvetľuješ explóziu formy Ousmanea Dembélého, najlepšieho strelca v Európe v roku 2025?
„S Ousmanom je to jednoduché – rozprávame sa každý deň. Vidieť, čo dosahuje, je pre mňa osobné, pretože viem, ako veľmi bol kritizovaný, ako veľmi sa mu posmievali. Odkedy máme 14 rokov, som jeho najväčším fanúšikom. Vždy som hovoril, aj keď nedával góly, že je to jeden z najlepších futbalistov na svete.“
„Niektorí si mysleli, že to hovorím len preto, že ho mám rád. Ale ja viem oddeliť priateľstvo od reality na ihrisku. Ousmane dosiahol zrelosť vo veku 27 rokov, čo je v futbale úplne normálne. Sú hráči, ktorí dozrievajú skôr, takže sa mohlo zdať, že mešká.“
„Ale nie – on nikdy nemeškal, je to prirodzená cesta futbalistu, ktorý dosahuje svoj vrchol vo veku 27 rokov. A má pred sebou ešte veľa dobrých rokov.“
„Som naozaj šťastný kvôli nemu a dúfam, že bude takto pokračovať. Zaslúžil si to, tvrdo na tom pracoval a dúfam, že si túto úroveň udrží aj vo francúzskej reprezentácii až do roku 2026, aby sme spolu mohli byť majstrami sveta (smiech).“
Stal sa kandidátom na Zlatú loptu? Môže ti ohroziť boj o túto cenu? A čo to vlastne znamená „hráč na Zlatú loptu“? Rodri je pre teba hráč na Zlatú loptu?
„Pre mňa pôvodne nebol, myslel som si, že trofej získa Vinícius, ale nakoniec ju vyhral Rodri. Keby som ti to povedal tri mesiace vopred, myslel by si si, že trepem. Dnes nikto nevie, kto vyhrá Zlatú loptu. Jedno je isté – nikoho nemožno vylúčiť, každý má šancu, dokonca aj brankár.“
Ak Real Madrid narazí na PSG v Lige majstrov, podal by si ruku Nasserovi Al-Khelaïfimu?
„Samozrejme, samozrejme! Strávil som v Paríži sedem rokov, zažil som tam úžasné chvíle. Nepatrím k ľuďom, ktorí sa pozerajú len na negatíva – viem oceniť to, čo mi život dáva, či už profesionálne alebo súkromne. Samozrejme, že by som mu podal ruku. A nie, nepredstavujte si, že by som si predtým napľul do dlane!“ (smiech)
V akom štádiu je konflikt medzi vami?
„To je záležitosť pre právnikov. Myslím si, že čoskoro to bude vyriešené, ale je to niečo, čo ma vôbec netrápi.“
zdroj: leparisien.fr
