1. ČASŤ ROZHOVORU
2. ČASŤ ROZHOVORU
Kto bol vo veku 20 rokov Yazid, ktorý sa presťahoval z Cannes do Bordeaux?
„Vedel som, že sa to deje. Že si plním svoj sen o profesionálnom futbale. Že som sa toho chytil. Že môžem byť s nimi. Stalo sa to pomaly. Teraz to tak nie je. Profesionálnych zmlúv bolo vtedy menej.“
Ako sa David Bettoni, váš 35-ročný priateľ z Cannes, stal vaším asistentom v Reale Madrid?
„V Cannes som spoznal svoju manželku Véronique a vybudoval priateľstvo s Davidom. Zostali sme v kontakte. Potom som odišiel, keď viedol juniorov. Niekedy sme sa dlho nevideli, no zostali sme jednotní. Tak to bolo, sme priatelia. Vždy sa o seba staráme. Naše spojenie postupne dozrievalo v našich hlavách a nakoniec sme si povedali: „Tak ideme do toho.“ Išiel za mnou do Realu.“
A aký bol Zinédine Zidane vo veku 30 rokov?
„Bol to Madrid, Real, čerešnička na torte. Bol som po víťazstve v Lige majstrov a končil som tam svoju prvú sezónu. Je krásne, keď môžete v 30 rokoch vyhrať prakticky čokoľvek.“
Krátko po tejto Lige majstrov boli Majstrovstvá sveta v Japonsku a Južnej Kórei, ktorým sa darilo menej (Francúzsko vypadlo v skupine). Ľutujete, že ste tam išli?
„Nie. Toto je súčasť mojej cesty. Sú to najťažšie chvíle vo vašej kariére, no musíte ich prežiť, aby ste si užili zvyšok. Do Japonska som priletel sám, sám som trénoval, ale chyba je vo mne. 15. mája som vyhral Ligu majstrov, 18. mája sa mi narodil syn, strávil som deň s rodinou a 20. mája som odletel do Japonska. Po pár dňoch som si zahral prípravu s Južnou Kóreou. Všetko je po kompletnej a intenzívnej sezóne, no cítil som eufóriu. Páčilo sa mi to, chcel som byť s kamarátmi. Roger Lemerre a chalani mi povedali, aby som počkal tak dlho, ako budem potrebovať a že máme čas… tlačil som. Mal som sa ukľudniť. Hral som s Kóreou a niečo som cítil v stehne. Potom som veľa času trávil mimo tímu. Oni boli na tréningu a ja na rehabilitácii. Išiel som na ihrisko sám, mali brífingy… Vtedy som robil všetko zle, ale snažil som sa vrátiť na posledný zápas. Proti Dánsku som však neukázal nič dobré.“
Kedy ste začali uvažovať o ukončení kariéry za Francúzsko?
„V skutočnosti som bol v roku 2004 veľmi blízko k ukončeniu všetkého. Všetkého.“
Všetkého? Národný tím a dokonca aj Real Madrid?
„Všetko vo veku 32 rokov. V hlave mi to však trvalo len sekundu.“
Ako?
„Počas prvej prestávky v národnom tíme. Mal som pár dní voľna, tak som išiel s manželkou a synmi na dovolenku. Využil som tento čas, cítil som sa skvele. Vrátil som sa však a prvé, čo som si povedal: Niečo mi chýba. Musím sa vrátiť do reprezentácie. Chvíľu trvalo povedať: je po všetkom. A po troch dňoch som zistil, že sa vraciam do reprezentácie.“
Vaša prestávka v tíme však trvala viac ako rok, od prehry vo štvrťfinále EURO s Gréckom v roku 2004 až po zápas s Pobrežím Slonoviny v auguste 2005. Prečo ste toľko čakali?
„Nemohol som povedať: „Teraz som späť.“ Rozprával som sa aj s Makélélým a Thuramom, ktorý tiež skončil v reprezentácii. Stretli sme sa. Rozprávali sme sa a rozprávali. Cítili rovnaký nedostatok. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť spolu. Toto chceli Claude a Lilian. A potom sme na to dostali šancu.“
Nebol to Raymond Domenech, kto chcel, aby ste sa vrátili?
„Prišiel za mnou, dobre, ale moja túžba ma prinútila vrátiť sa! Bodka.“
Nič iné vás neviedlo k tomuto návratu?
„Boli tam aj iné iracionálne veci… Ale ja som taký, že sa pozerám na racionalitu. Mal som rozhovory s Lilianom a Claudom. Chýbala nám reprezentácia. Som späť, oblečiem si dres a ideme. Bolo to skvelé.“
V roku 2006 ste postúpili na Majstrovstvá sveta do Nemecka. Ako ste prežili ako kapitán úvod turnaja remízami so Švajčiarskom a Južnou Kóreou?
„Bolo to ťažké. Navyše som bol suspendovaný na rozhodujúci zápas proti Togu. Museli sme vyhrať a začali sme zle. V druhej hre som bol zmenený…“
Nepáčilo sa vám striedanie za Trezegueta…
„Domenech ma vystriedal za Trezegueta. Ale kto mal z tohto striedania ťažiť v predĺžení? David? Nebolo to jasné a preto som sa nasral, o čom som ho informoval. Už sa toho stalo veľa. O mojom návrate sa rozprávali príbehy, ktoré neboli pravdivé. Rozhodol som sa vytvoriť všetko od začiatku. Rozhodli sme sa pre to spolu. Urobili sme tak a išli ďalej.“
A potom Francúzsko v osemfinále vypálilo víťazstvom nad Španielskom. Prečo?
„Mali sme na to kľúč. Na 100%. Boli sme spolu každý deň pred zápasom. Našli sme svoje miesto a bolo to skvelé. Dokonca sme si z Berlína priniesli špeciálne klobásy, ktoré mali všetci radi! Skvelé chvíle, štyri hodiny sme sedeli pri stole. Dosiahli sme skutočnú jednotu. Bol to malý hostinec pár kilometrov od nášho hotela. Atmosféra bola skvelá.“
Po postupe do štvrťfinále po víťazstve nad Brazíliou ste už tancovali na stole.
„Aby som sa dostal na stôl a tancoval, musí sa stať niečo špeciálne! Akonáhle budú v miestnosti ďalší dvaja ľudia, niečo také neurobím… Takže robiť to pred štyridsiatkou bola eufória. Keď sa pozrieme na tie obrázky, môžete vidieť atmosféru medzi nami. Bolo to magické. Ribéry a Jacque Chirac, niečo úžasné! Franck predniesol prejav k prezidentovi, akoby bol jeho kolegom na dvore. Všetci sa smiali. Nemohol som tomu uveriť.“
Aký bol pre vás osobne zápas proti Brazílii?
„Určite jeden z mojich najlepších v tíme. A bol som zranený.“
Zranený?
„Zranil som sa v zápase so Španielskom. K zraneniu došlo pri mojom treťom góle v závere zápasu. Mal som niečo na stehne. Takmer nikto to nevedel. Išiel som na testy a povedali mi, že nebudem hrať proti Brazílii… Hovorím: „Čo? V žiadnom prípade nevynechám zápas s Brazíliou. Zdravotníci urobili všetko pre to, aby som hral, pretože som veľmi chcel hrať v tomto zápase. A hral som! Každý zápas môže byť môj posledný. Mal som to tak v hlave, že som nemohol nehrať proti Brazílii. Musel som využiť každú sekundu.“
A videli sme, čo sa stalo. Predviedli ste technický recitál.
„Bol veľmi silný, áno.“
V semifinále ste vyhrali nad Portugalskom po góle z penalty. A finále s Talianskom ste začali penaltou…
„Bola 7. minúta a zostávalo 83. Musel som to skúsiť. Aj keď strieľam, máme čas. A predo mnou bol jeden z najlepších brankárov na svete Gigi [Buffon]. Poznal ma. Musel som ho prekvapiť. V mojej hlave to trvalo 10 sekúnd. Nebolo to však neúctivé. Viem, že niektorí k tomu tak pristupovali, ale tu to tak nebolo. Neurobil som to preto, aby som niekoho ponížil. Chcel som skórovať.“
Čo si okrem penalty pamätáte z tej prehry po penaltovom finále?
„Toto finále nebolo naším najlepším zápasom, najmä mojím z osobného hľadiska, ale dobre… Je to tak. Stalo sa čo sa stalo. Bola tam táto panenka a bola tam moja hlava, ktorú Gigi zachránil. Mohol som to zlomiť a bolo by to 2:1 pre nás. Potom to bol pre mňa priemer. Nie som na to hrdý.“
Môžete sa vrátiť k tej hlavičke na Marca Materazziho?
„V ten deň bola moja matka veľmi unavená. So sestrou som sa rozprával niekoľkokrát denne. Vedel som, že moja mama nie je v poriadku, ale nebolo to príliš vážne. Mal som však obavy. Sústredil som sa na hru, ale boli to aj tak dôležité veci. Tlak, veci. Nepovedal nič o mojej mame. Často hovoril, že moju mamu vôbec neurazil. Toto je pravda. Ale urazil sestru, ktorá bola v tom čase s matkou. Na ihrisku boli vždy urážky. Všetci sa medzi sebou rozprávajú, niekedy aj zlým spôsobom, no vy s tým nič nenarobíte. A tam sa v ten deň stalo to, čo sa stalo. Povedal niečo o mojej sestre Lile. Bola to sekunda… A potom to musíš prijať. Nie som na to hrdý, ale je to súčasť mojej cesty. V tom momente som bol jemnejší. Niekedy v takýchto chvíľach môžete urobiť niečo, čo nie je správne…“
A tým ste ukončili kariéru.
„Takto som to ukončil. Thierry Gilardi mal vo svojom komentári pravdu a povedal: „Takto nie.“ Ale bolo to tak a je to tak. Bolo to pre mňa ťažké, ale taká bola moja kariéra. Príbeh môjho života. Ako moje dva góly vo finále 1998. Preto hovorím, že francúzska reprezentácia pre mňa nekončí. Nechcem takto skončiť. Tam to neskončilo.“
Ako ste pristupovali k predčasnému odchodu do dôchodku v roku 2006?
„Býval som so svojimi deťmi, manželkou a rodinou. Bavilo ma šoférovať a vyzdvihovať synov zo školy na spoločné raňajky a obed. Dva roky ma to všetko veľmi bavilo. Potom som sa začal sám seba pýtať, čo ďalej. Rozmýšľam šesť mesiacov alebo rok.“
Ktorý tréner vám ako prvý povedal, že sa stanete trénerom?
„Nikto. Ani ja som o tom nemal tušenie.“
Čo ste si vtedy mysleli?
„Chcel som zostať pri futbale, ale nemyslel som na tréningy. Preto som začal svoj kurz športového manažéra v CDES [Francúzske centrum pre ekonomiku a šport] v Limoges, ktorý trval 2,5 roka. Pomaly som dospel k tomu, že to nie je ono. Mal som pocit, že mi lopta začína chýbať. Vtedy som sa začal formovať ako tréner. Vtedy som povedal: „Niečo sa tu deje.“ Cestovali sme po kluboch v rámci certifikácie profesionálneho trénera s Guyom [Lacombom], Francekom Thivillierom a Patrickom Pionom, ktorí boli za nás vo federácii zodpovední. Nechýbal ani technický riaditeľ François Blaquart. Boli veľmi milí. Sú to skvelí ľudia, ku ktorým mám skvelé city. Mali sme stáže v Marseille s Bielsom a Bayerne s Guardiolom. Bol som jeho kamarát. Vždy sme mali dobrý vzťah. Rád s ním diskutujem o malých detailoch. S Pepom sme sa vždy bavili o tom istom. A nebol som tam preto, aby som ho rušil, ale aby som rozvíjal seba. Našiel som niekoľko trikov, najmä pri jednaní s inými ľuďmi, vrátane vášho futbalistu. Tiež som rád chodil do Lorientu na prípravu a do Rennes, kde som mal rozhovory s Christianom Gourcuffom. Pozeral som a počúval, no potom mi všetci povedali, aby som robil to, čo mi káže moje vnútro a čo cítim. Zameral som sa predovšetkým na organizáciu: ako sa pripraviť na menší zápas, prečo momentálne robíš to a prečo v tomto období viac pracuješ na tráve. Nemal som žiadne znalosti o príprave hráčov, ale poznal som futbal.“
Predstavovali ste si niekedy život mimo futbalu?
„Nikdy. Milujem to, je to moja vášeň, poznám to najlepšie. Nič mi nechýbalo, všetko bolo v poriadku. Cítil som, že je to moja povinnosť. Nechcel som bezplatný certifikát za to, že som Zidane. Nikdy som nepovedal: „Ja som Zidane a dajú mi za to trénerský certifikát.“ Chcel som sa dostať do skutočného trénerského vzdelávania. Myslel som aj na všetkých trénerov, ktorí sa nevolali Zinédine Zidane. Aj týmto kurzom som im musel prejaviť úctu. Existuje veľa ľudí, ktorí sú skvelí a majú nápady, ale neurobia to, pretože nemajú dostatok miesta. Dostal som šancu absolvovať tento skvelý tréning s týmito skvelými chalanmi. Využil som svoj status, no pripravoval som sa naň viac ako tri roky.“
V Reale ste tiež kráčali postupne bez skratiek
„Začal som s Florentinom Pérezom. Prezident mi ukázal rôzne veci. Uviedol som to na pravú mieru a zobral som si, čo som potreboval. Títo ľudia mi v tomto smere dali veľa.“
Akú úlohu vo vašom živote zohral váš poradca Alain Migliaccio?
„Poznám ho od Bordeaux, prakticky 30 rokov. Vtedy mal na svojom mieste všetkých najlepších hráčov. Postupom času sa pre mňa Alain stal viac než len agentom. Stal sa poradcom, dôveryhodným mužom a priateľom. Niekoho, kto mi nenápadne pomáha, ale kto toho vo futbale veľa dokázal. Vždy ma sprevádzal. Nikdy sme nemali žiadnu zmluvu. Vždy sme robili všetko na slovo a dôveru. Takáto operácia už nie je možná. Alain bol stále okolo mňa.“
Musí to byť skvelý futbalista ako vy, aby vás rešpektovali hráči ako Cristiano Ronaldo, či Karim Benzema?
„Pomáha to. Ale predovšetkým nemôžete chcieť byť väčší ako oni. Ste tréner, žiadny problém. Cestu nastavíte vy, no na druhej strane ich nesmiete dráždiť. Oni robia rozdiel na ihrisku. V tomto smere nemám ego. Zažil som veľa situácií, keď tréneri a hráči chceli byť väčší ako ostatní. V určitom okamihu to prestane fungovať.“
Je ťažšie viesť takéto hviezdy?
„To, čo poviem, sa bude zdať jednoduché, ale čím väčší a dôležitejší hráči, tým to bude jednoduchšie. V skutočnosti je to tak. Vedia, čo robia. Sú sústredení. Vedia, kam smerujú. A spájam sa s nimi cez konkrétny zápas, konkrétne akcie, taktiku a súpera. To je tiež dôvod, prečo milujem manažovanie skvelých hráčov.“
Čo ste odkázali týmto dvom hráčom a ostatným? Najmä po technickej stránke.
„Karim sa v tomto smere nemusel vyvíjať. Rád však zostal na ihrisku po skupinovom tréningu. Pred bránou som mu dal 2-3 veci, ale bola to bola diskusia. S mojimi zamestnancami sme zvyčajne zostávali s 1-2 hráčmi. Aj s brankármi. Stále ma to baví. Stále mám nohy! Robili sme radostné tréningy. Výzvy. A ešte som toho veľa vyhral. Hral som sa aj na dedka. Milujem byť so svojimi hráčmi a hrať s nimi. Je to tiež spôsob, ako niečo sprostredkovať. Techniku som veľmi nemusel riešiť, pracoval som najmä na tíme.“
Ide to s Benzemom aj mimo ihriska?
„Je tu tento pocit. Karim je ako malý brat, ktorého som nikdy nemal.“
Až do tohto bodu?
„Náš vzťah neustále rástol. Stretli sme sa, keď prišiel do Realu, a ja som bol poradcom prezidenta a potom Carlovým [Ancelottiho] asistentom. Potom sme sa vídali menej často, ale posielali sme si správy. Ale vedel, kde som. Aj on vie, kde som teraz.“
Čo si myslíte o jeho sezóne?
„Neprekvapuje ma to. Je to len kontinuita. Vedel som, že je schopný toho, čo teraz robí. V Reale Madrid hral po celý čas veľmi dobre. Ide o to, že je jednoducho úžasný!“
Bude tento rok vaším nástupcom ako ďalší Francúz so Zlatou loptou?
„Nehovorím len ja, že mu treba udeliť toto ocenenie, ale hovorí to celý svet! Toto je viac než zaslúžené.“
Aký je váš vzťah s Realom Madrid dnes?
„Stále mám spojenie s Realom Madrid. Hneď ako som tam, idem na štadión. Mám svoj box. Ťažia z toho aj moji synovia a priatelia. Bol som aj na Stade de France vo finále proti Liverpoolu.“
Bolo vaše double Liga majstrov – La Liga z roku 2017 najintenzívnejším momentom vo vašej trénerskej kariére?
„Bol to veľmi silný moment, pretože bol najťažší. Vyhrať Ligu majstrov je fantastické, ale najťažšie a najkrajšie po sezóne je vyhrať ligu. Keď odohráte 38 zápasov a stanete sa šampiónom, je to skvelé. Liga majstrov je prestížna, mnohí ju radšej vyhrajú, no náročnosť ligy ju robí ešte úžasnejšou. Odmeňuje každodenný život, prípravu na každý zápas, každý tréning. Liga majstrov má 13 zápasov s neustále sa zvyšujúcou intenzitou. Hráči musia byť sústredení, najmä vo veľkých dvojzápasoch. V lige však musíte byť neustále sústredení. Takže toto double z roku 2017, je niečo obrovské.“
Aká akcia vo vás vyvolala najväčšie emócie na lavičke?
„Je to tiež ťažké. Baleov gól proti Liverpoolu? Cristiano proti Juventusu? To isté, ich nožničky, len… Idete do Turína, vyhráte takto 3:0… Mal som halucinácie. Tam zažívate silné chvíle ako tréner. Je tu aj ďalší gól Cristiana, keďže sme vyhrali v Ríme pri mojom debute na lavičke Ligy majstrov. Všetci hráči sa ku mne rozbehli, padli mi do náručia. Cítil som to a na obrázku vidíte, že som ako dieťa. Zažil som tieto chvíle ako futbalista a to je iná úroveň, keď ste trénerom.“
Ak by ste si mali vybrať jedenásť hráčov, ktorých ste v Reale viedli, na koho by ste stavili?
„Nikoho takého neviem rozlíšiť. Najviac ma bavilo trénovanie, naozaj. Zápas nebol taký radostný, pretože výsledok bol až na konci. Je zvláštne povedať to, ale hra je viac zameraná na akciu, je tam tlak, vyvíjate tlak na hráčov. Vždy som bol pokojný, ale počas zápasu je horúco. A tréning s týmito hráčmi bolo niečo špeciálne. Išla z nich naozaj radosť. Rád som sledoval tieto malé hry. Modrić, Benzema, Kroos, všetko na jednom mieste. V sezóne 2016/17 ma na tréningu bolela hlava z toho, aby som vybral jedenástku. Z 22-23 hráčov, ktorí trénovali, mohol hrať každý. Vedeli sme, že máme 7-8-9, ale vybrať posledných dvoch bolo veľmi ťažké. Povedal som: „Videli ste, aký bol tento týždeň?“ Všetky možnosti boli tu. Toto je problém trénera: musí robiť rozhodnutia. Toto je však jeho práca.“
Čo keby som sa spýtal na jedenásť hráčov, s ktorými ste hrali v kluboch a reprezentáciách?
„Neviem… Každopádne, určite dávam do popredia brazílskeho Ronalda. V bránke je aj Barthez. Potom na pravej strane je taký problém, že som hral s množstvom silných hráčov. Všetci obrancovia ročníkov 1998-2000 si to zaslúžia: Laurent Blanc, Thuram, Desailly, Liza [Bixente Lizarazu]. Všetci boli tvrdí. Celkom hrozné! Nerád vyzdvihujem jedného alebo druhého, ich celková úroveň bola taká vysoká… Aj Leboeuf vo finále [v roku 1998 bol Blanc pre finále suspendovaný]. Mal top zápas, keď preňho nebolo také ľahké sa doň dostať. Táto obrana bola jednoducho výnimočná. Vedeli sme, že neinkasujeme gól a že strelíme gól alebo dva.“
Aký bol najzábavnejší futbalista, s ktorým ste hrali alebo viedli?
„Jedným z nich je aj Franck Ribéry. Keď prvýkrát prišiel na sústredenie do Francúzska, mali sme kemp v horách v Tignes. Hodil po mne snehovú guľu! Ostatní hráči boli prekvapení. Do mňa! Zistil som však, že je to skvelé! Nebolo to neúctivé. Ukázal mi, že sa chce dostať bližšie. Niektorí túto odvahu nemajú. Franck? Práve naopak. Nikdy by som nič také neurobil. Urobiť niečo takéto po vstupe do tímu a hodiť guľu napríklad do Cantonu… Ale potrebujete hráčov v tíme ako Ribéry. Robia dobré veci. Bol tam aj Thierry Henry. Vždy lietal na maximum. V Reale boli Brazílčania ako Ronaldo a Roberto Carlos. Vždy šaškovali. Žijú šťastne. Žiadne zábrany! Páčili sa mi títo chlapci, pretože som sa s inými ľuďmi veľmi nezblížil. Taký som od prírody, ale aj som sa vyvinul. Najmä potom, čo som sa stal trénerom.“
Čo môžete teraz vo veku 50 rokov robiť, čo ste počas svojej kariéry futbalistu nerobili?
„Teraz môžem robiť čokoľvek! Som slobodný. Čo chcem a kedy chcem, najmä v tomto čase. A potrebujem to. Niektorí ľudia žijú iba prácou. Potrebujem tieto chvíle pokoja, aby som si potom mohol robiť, čo chcem. Potrebujem sa sústrediť, ale potrebujem aj pokoj. Neznamená to, že sedím so založenými rukami [smiech]. Rozhodne nie!“
Kde sa vidíte vo veku 60 rokov?
„Ako som povedal, možno ako riaditeľ nejakej organizácie alebo inštitúcie.“
Ako prezident klubu?
„Neviem. Všetko je otvorené. Ako vždy pre mňa. Nekladiem si žiadne hranice. Prichádzam do styku s rôznymi vecami a nezatváram žiadne dvere. Existujú stretnutia, voľby a nakoniec rozhodnutia. Tak to je. Takto to vyzerá na konci hry. Musíte mať plán…“
Ponúkla sa vám niekedy politika?
„Veľa krát. Vždy som však odmietol. Aj toto je povolanie. S pozíciou, ktorú som zaujal, som mal prvé a zlé skúsenosti. Ľudia však netušia, čo sa deje v zákulisí. Dostal som tieto správy… Môj otec, keď som bol mladší, stále hovoril: „Ako sa máš? Futbal? Poďme sa teda baviť o futbale. Tak dlho, ako chceš.“ Vždy však tvrdil, že ako občan by mal mať vlastný názor. Nepotrebujem sa však o to deliť so svetom. Otec mal vždy pravdu.“
Kde sa vo veku 50 rokov umiestňujete vo futbalovej elite a tiež vo francúzskom športe?
„Neprináleží mi to posudzovať. Každý má svoje názory a preferencie. Mali sme veľkých majstrov vo všetkých športoch. Každý má svoju vlastnú cestu. Jean-Claude Killy bol monštrum v lyžovaní [trojnásobný olympijský medailista v roku 1968] a potom vo svojom živote po skončení kariéry. Mali sme to v každej disciplíne. Predo mnou bol Platini výnimočný vo Francúzsku a Taliansku [Zlatá lopta v rokoch 1983, 1984 a 1985]. Urobil som pár skvelých vecí. Som šťastný a hrdý, pretože som urobil všetko preto, aby som zanechal svoju stopu. Chcel som vyhrať. Stále to mám v sebe. Každý má však svoju vlastnú cestu. Môžeme hovoriť aj o Teddym Rinerovi [džudista], Tony Parker [basketbalista] či Marie-Jo Pérec [šprintér], tí boli najlepší vo svojich disciplínach. Za nás hovorí aj zoznam našich úspechov. Je pravda, že vo veku 50 rokov mám veľa úspechov ako futbalista a tréner. Vždy som chcel ísť po trofeje. Každý má svoje ambície.“
Na záver sa vráťme na začiatok rozhovoru. Viete, na koľkých titulkách L’Équipe ste boli?
„Bolo to málo.“
195.
„Tak to je naozaj veľa.“
zdroj: lequipe.fr
