Domov Novinky Zidane (1.časť): Volej z Glasgowa by už druhýkrát nevyšiel

Zidane (1.časť): Volej z Glasgowa by už druhýkrát nevyšiel

Zidane oslávil 50 rokov. Pri tejto príležitosti poskytol rozhovor denník L'Équipe v Madride. Prinášame prvú časť rozhovoru.

Autor: Marek
0 komentár

K vašim 50. narodeninám by sme vám radi predstavili sedem tituliek L’Équipe a France Football z vašej futbalovej a trénerskej kariéry. Na začiatok prvá titulka z 23. novembra 1993 z Bordeaux. Pamätáte si?

„Mám ju, je s mojimi rodičmi. Všetko majú. Dokonca aj lístok na záúas! U mamy sa nič nestratí. O 20-30 rokov neskôr u nej nachádzam rôzne suveníry. Je to pôsobivé, pretože má dokonca naukladané dresy pokope a korkové zátky. Od Bordeaux až po francúzsku reprezentáciu. Sám som o niektorých ani netušil.“

Skúsili ste si zobrať niečo pre seba?

„Rozhodne nie! Ani moji synovia to nedokážu (smiech). Rodičia majú všetko v bezpečí. Mama má dokonca Zlatú loptu. Je odložená v kufri a nikto sa jej nesmie ani len dotknúť.“

Ani ste sa ju nepokúsili dostať domov do Madridu?

„Zo sentimentálneho a symbolického hľadiska sa s mojimi rodičmi cíti dobre. A keď je s nimi, je tak trochu aj so mnou. Cíti sa ako doma. Je to takto najlepšie.“

Prečo?

„Pretože dávam zo seba to najlepšie. Som schopný vrátiť všetko. Môj domov nemá prakticky s mojou kariérou nič spoločné. Možno 2-3 veci. Nie som materialista ani konzervatívec. Keď chcem vidieť niečo z minulosti, idem do Marseille. Niekedy ma z toho moji synovia obviňujú. Hovoria mi: „Toľko si toho dokázal, toľko si vyhral a nemáš nič!“

Nemáte ani malé repliky Majstrovstiev sveta, Realu Madrid alebo Ligy majstrov?

„Výstižne ich nazývate repliky. Toto nie sú originály a u mňa sa počíta len originál. Jediná originálna trofej, ktorú mám, je táto Zlatá lopta. [rozbalí druhý obal, deň po finále Majstrovstiev sveta v roku 1998, číta názov] „Na večnosť“. Často som myslel na to víťazstvo vo finále [3:0 proti Brazílii]. Teraz je to už menej, ale keď sa k tomu vrátim, mám veľa spomienok. Toto je niečo nádherné. Naša generácia urobila niečo veľké. Život však išiel ďalej.“

Čo ste urobili s vašim finálovým dresom?

„Cez prestávku som si ho vymenil s Ronaldom. Má dres s dvoma gólmi. Je na obale. Druhý som hodil na tribúnu po zápase. Urobil som to preto, lebo som mal na sebe iné tričko. Inak by som to nerobil. Bez trička by som nerobil čestné kolo. Niekto musel mať naozaj šťastie… Tretí… Neviem, kde to je alebo kto ho dostal. Vtedy sme mali tri dresy na zápas. Žiadny z nich som si nenechal.“

A čo ten Ronaldov?

„Musí byť niekde v Marseille. V roku 1998 je tu aj Zlatá lopta… Táto trofej je osobnejšia, ale keď som ju získal, trochu som sa odmlčal.“

Prečo?

„Pretože som bol veľmi sebavedomý pred hlasovaním. Pri niektorých rozhovoroch som sa trochu zbláznil. Nikdy som nepatril k tým, ktorí hovorili, že si zaslúžia to či ono. Avšak pri tej Zlatej lopte som to povedal. Nebol som to ja, ale naozaj som ju chcel získať [smiech].“

Čo pre vás znamenala táto trofej vo veku 26 rokov?

„Bol som najlepší hráč na svete! Nestáva sa to tak často. V mojom prípade iba raz. Medzi voličmi môžu byť rôzne preferencie, ale keď to mát vy, tak to jednoducho máte. V tomto bode ste najlepší na svete. A je to niečo krásne.“

Chceli ste ju vyhrať viackrát? Možno v roku 2000 alebo 2006?

„Nikdy nič neľutujem. Na druhej strane som dostal aj tri ceny pre najlepšieho hráča od FIFA. Nebolo to zlé!“

1998 bol váš najlepší rok ako futbalistu?

„Prvých šesť mesiacov do finále – áno, ale posledných – nie. Po majstrovstvách sveta som bol katastrofálny. Nemohol som urobiť dobre ani jeden krok. Dokonca aj moji priatelia mi to hovorili. Keď vyhráte taký veľký titul, ako sú majstrovstvá sveta, ste pohodlnejší. A naozaj to tak bolo! Dostať sa z toho je ťažké. Zaberá to veľa času. Od januára som bol späť. Mal som skvelý január a február a potom som sa zranil. 100 dní mimo hry. Koniec sezóny. Potom som v sezóne 1999/2000 pokračoval v hre a po veľkom víťazstve na EURO som ju dokončil na vrchole. Tam som bol na vrchole! A nenechal som si ho ujsť 2-3 sezóny po sebe. Bol to môj rok 1998, ale myslím si, že najlepšia sezóna bola 1999/2000. Nielen pre mňa, ale pre celú našu generáciu v reprezentácii. Ten tím bol výnimočný. EURO 2000 bolo vrcholom tejto generácie. Na EURO sme boli neporaziteľní.“

Ďalšia titulka z 10. júla 2001 po prestupe do Realu…

„Toto mi po príchode do Juventusu chýbalo. Prestup do najväčšieho klubu na svete. [číta obálku] Za 500 miliónov frankov… To bola cena AirBusu! Len sme museli naliať palivo (smiech).“

Ublížila vám tá cena? Potom ste sa stali najdrahším prestupom vôbec…

„To bolo divné. Najmä vo frankoch so všetkými týmito nulami. Išlo približne o 76 miliónov eur (v prepočte k dnešnému dňu 100 miliónov eur). Neuveriteľné. Nemal som na výber. Juve malo právo požadovať toľko, koľko chceli, a Real platiť toľko, koľko zaplatiť chceli.“

Ako ste prežívali tento prestup?

„Práve som mal 29 rokov, ale vedel som, že to je to, čo mi chýba – Real Madrid. Nejako som to potreboval, aby som dokončil svoju kariéru. V Juve som bol päť rokov, vyhral som všetko okrem Ligy majstrov. Prehrali sme dve finále. Potreboval som toto nové „narodenie“, novú výzvu.“

Snívali ste o Reale Madrid?

„Mal som Real v hlave a pomaly stále viac a viac. Vo veku 28-29 rokov som za Juve vyhral všetko, aj s Francúzskom, a potreboval som niečo nové. Pre mňa to bol Real. Vedel som tiež, že Florentino Pérez na mňa myslí. A keď má niečo na srdci, všetko ide veľmi rýchlo.“

Pamätáte si prvé stretnutie?

„Samozrejme. V Monaku. Videli sme sa prvýkrát a všetko bolo jasné. Nebolo druhé ani tretie stretnutie, aby sa niečo udialo. Stačilo to prvé. Dobre sme si pokecali. Florentino Pérez nie je muž, ktorý žartuje. Keď povie, že niečo urobí, urobí to. Dokonca mám príbeh, ktorý ma baví dodnes.“

Povedzte ho prosím.

„Sedeli sme pri veľkom stole v Monaku na slávnostnej večeri. Pozvali ma, aby som si prevzal ocenenie. Podal mi obrúsok. V strede je otázka: „Chceš prísť?“ Odpísal som mu: „Yes.“ Stále sa pýtam sám seba, prečo som to napísal po anglicky! Mohol som napísať „Oui“, pretože hovorí po francúzsky alebo „Si“ po španielsky, ale odpísal som „Yes“ … A tak to dopadlo. Podpísal som na 5 rokov. To je moje číslo.“

Prečo sa číslo 5, ktoré ste nosili v Madride, stalo vaším číslom?

„Päť rokov v Juve, päť v Reale… Vždy, keď sa niekto v mojom živote pozrie na 5, je to spojené s úžasnými udalosťami. Zúčastnil som sa napríklad piatich víťazstiev v Lige majstrov: ako futbalista [v roku 2002], ako asistent Carla [Ancelottiho v roku 2014] a trikrát ako tréner [2016-2018].“

„Päťka je naviazaná aj na moju rodinu. Keď som v hoteli a dostanem piate poschodie, vyhrám. Je to v 99% prípadoch! Sú to úžasné veci. Keď som prišiel do Madridu, Florentino Pérez pri podpise zmluvy povedal: „V našom tíme máme čísla od 1 do 11. Neexistujú 35 alebo 40!“ Dodáva: „Zatiaľ je voľná len 5.“ Odpovedal som: „Žiadny problém, beriem ju hneď.“ A táto „5“ mi dala veľmi veľa.“

Rozbalí titulku s gólom proti Bayeru vo finále 2002

„Mal som titul z Bordeaux, Zlatú loptu, Majstrovstvá sveta, ale tento nie. Ďakujem. Chýbal mi tento titul! Tým víťazstvom v Glasgowe som to všetko vyhral, ​​keď som mal takmer 30 rokov. Okrem toho sa mi to podarilo s Realom Madrid a po mojom góle. Tento rok 15. mája uplynulo 20 rokov.“

Pamätáte si presný dátum finále?

„Áno, pretože môj syn Theo sa narodil o tri dni neskôr.“

Je tento nádherný volej najkrajším gólom vo vašej kariére?

„Najkrajší, neviem. Možno… Určite… Jeden z najdôležitejších, áno. Potreboval som vyhrať Ligu majstrov. Aj vo veľkom finále som potreboval byť s Realom rozhodujúci. Predtým som bol rozhodujúci za Francúzsko, za Juventus v iných súťažiach a v prvej sezóne som musel aj za Real. Keď som to dokázal, cítil som sa pokojnejšie. Zvyšok bol len bonus. Pred tým finále, som prehral tri ďalšie. Jeden v Pohári UEFA za Bordeaux a dva v Lige majstrov s Juventusom. Toto štvrté finále mi nemohlo uniknúť.“

Môžete povedať o tomto legendárnom góle?

„Bola to prihrávka Roberta Carlosa, ktorá bola… pokazená! Ale keď mi to začalo padať, bolo to úžasné. Hovorili sme o tom mnohokrát. Všetci sa mu smiali: „Akú zhnitú sviečku si zahral!“ Odpovedal: „Najkrajšie pošmyknutie v mojom živote! Pozrite sa na efekt: keby som nehral takto, nebol by z toho taký špeciálny gól.“ A výstrel? Urobil som to správne vo všetkých ohľadoch. Navyše vo finále Ligy majstrov. Môj prvý a posledný triumf v tejto súťaži. Aj o tomto je finále. Musíte byť v ňom prítomní. Bol som po dvoch prehrách s Juve a dvoch triumfoch s Francúzskom. Takto to trafíte raz za život. Snažil som sa to znovu zopakovať pre reklamy, pretože to chceli na pásky. Druhýkrát to už nikdy nedopadlo dobre. Nikdy som netrafil tak isto.“

Môžete to popísať?

„Fakt je, že som bol pred bránou. Bol som už trochu otočený, ale skočil som a tak [ukazuje gestá]. A mal som čas to vidieť [smiech]: lopta padala z neba! A začalo to lietať tak, ako to lietať malo. Perfektná postupnosť. Ale vždy som bol lepší vo veľkých zápasoch. Pri všetkej skromnosti… Čím dôležitejší zápas to bol, tým som bol lepší.“

Kedy pociťujete silnejšie emócie: po víťazstve v Lige majstrov ako hráč alebo ako tréner Realu Madrid?

„Je to iné, ale celé je to úžasné. Ako tréner ste za to zodpovedný. Za 25 hráčov, ale aj za klub. Za celé meno Realu Madrid, za inštitúciu ako takú. To je obrovská záťaž, ktorú neunesiete ako futbalista. Keď vyhráte trikrát za sebou, všade okolo vás a v celom klube máte pocit hlbokého naplnenia. Vyhrať Ligu majstrov nie je nikdy šťastie. Je to práca. Hlavne trikrát za sebou. Pracoval som ako blázon. Veľa sme pracovali. Moji hráči mi verili a ja som veril im. Zvládli sme to. S mojimi zamestnancami je to veľa práce. Víťazstvo ako futbalista nie je rovnaká investícia. Ako futbalista som prišiel na tréning o 9:00 a odchádzal domov o 13:00. Ako tréner som prišiel o 8:00 a často som sa vracal o 23:00. Dni nie sú rovnaké, napätie je iné. Ako futbalista pracujete len pre seba, ako tréner nielen pre seba. A nikdy neprestane. Fyzicky som občas sedel doma, ale hlavu som mal na štadióne. Už som rozmýšľal nad tréningom na druhý deň a nad tým, čo povedať hráčom.“

Takže v roli futbalistu je to „malina“?

„[smiech] V zmysle, že som bol uvoľnenejší? Možno… nebol som, ale tak to vyzerá. Ste menej vystresovaný. Robíte svoju prácu, ale nerobíte ju pre trénera či kolegov. Myslite viac na seba. Všetko si pripravíte sám. A tréner pracuje pre ostatných.“

Posledná titulka prvého víťazstva v Lige majstrov proti Atléticu vo finále 28. mája 2016.

„Táto fotka mi robí radosť, pretože som so svojimi hráčmi. Boli to oni a ja. Momenty extrémnej radosti. Odmenili päť mesiacov intenzívnej práce od môjho trénerského debutu.“

Prekvapilo vás vtedy, že ste po januárovom nástupe na lavičku Realu Madrid vyhrali Ligu majstrov ako tréner tak rýchlo?

„Nie. Pretože keď niečo robím, je to pre víťazstvo. Som víťaz, žiadne výhovorky. Žijem, aby som vyhral. Inak nič nerobím. Nie vždy vyhrávam, ale robím všetko pre to, aby som vyhral. Keď vyhrám, nie som prekvapený, pretože do toho dávam maximum. Urobil som svoju prácu. A keď pracujete, máte nárok na odmenu. Keď ste zo seba vydali maximum, keď ste urobili všetko, víťazstvo chutí rovnako krásne po penaltách ako proti Atléticu v tom prvom finále, po 4:1 proti Juventusu v roku 2017 a po 3:1 proti Liverpoolu v roku 2018. Ocenenie je na základe tvrdej práce a to znamená, že si to zaslúžite. Proti Liverpoolu sme boli po ťažkej lige (3. miesto), ale hrali sme s ním na top úrovni.“

Ktoré je vaše najkrajšie víťazstvo v Lige majstrov?

„Tri za sebou, toto je najkrajšie. Všetko bolo krásne až do konca.“

Ak jedno?

„Ak si mám vybrať, tak je to ten s Juve. Bol to najkomplexnejší zápas. A za Juve… Nikdy som s nimi ako hráč nevyhral. Hral som za nich veľké zápasy, ako napríklad semifinále proti Ajaxu v roku 1997, ale nikdy som sa nedostal do finále.“

Pamätáme si opakovania vašich prejavov počas prestávok týchto zápasov. Ako ste pristupovali k týmto chvíľam?

„V zápase proti Juve som cez prestávku príliš spokojný nebol (bolo to 1:1). Chcel som, aby sme útočili viac cez strany, aby sme v týchto zónach vytvárali väčší tlak. Na tento aspekt sme mali všetko pripravené. Aj v strede sme museli hrať bližšie k sebe, aby ich naši stredopoliari viac natrápili. V druhom polčase sme to všetko zvládli perfektne najmä zásluhou Modrića a na krajoch vďaka Carvajalovi a Marcelovi. V druhom polčase sme strelili tri góly. Poukázal som aj na herný rytmus. Nedovoľte svojmu súperovi nič robiť. A bolo to tak. Prvých 10 minút sme dominovali, udusili sme ich. Rád sledujem, ako môj tím hrá takúto hru. Idete po loptu veľmi vysoko a stlačíte súperovi hrdlo. Tlačiť sa však tiež nedá vždy. Musíte rozmýšľať pri hraní zápasu. Niekedy musíte vedieť ustúpiť. Desaťkrát neprebehnete 80 metrov, alebo to aspoň neurobíte efektívne. Páči sa mi však táto hra s držaním lopty, vysokým tlakom a rýchlou hrou.“

S Liverpoolom v roku 2018 bolo posolstvo tiež silné?

„Do prestávky to bolo 0:0. Potom rýchly gól Karima v druhom polčase obral brankára o loptu. Vyrovnali a prišla chvíľa Balea, ktorý nestihol ani nastúpiť a také nožničky. Aj tam tá reč mala efekt. Keď sa vrátite do šatne, hráči potrebujú regeneráciu. Nedá sa s nimi hneď. Sám to poznám, lebo som to zažil ako hráč. Pätnásť minút som počúval: bla, bla, bla … Nedáva to zmysel. Potom sa to nepretaví do zápasu. Zameriavam sa na 2-3 silné správy. Najmä počas veľkých zápasov, keď je všetko veľmi napäté.“

Koniec 1. časti rozhovoru…

2. ČASŤ ROZHOVORU

zdroj: lequipe.fr

Subscribe
Notify of
0 Komentárov
Inline Feedbacks
Načítať všetky komentáre

Odporúčame

0
Tu môžete pridať komentár, nech sa páči...x
()
x