Prvá časť príbehu o Quinta del Buitre
Druhá časť príbehu o Quinta del Buitre
V sezóne 1987/88 začal fúkať východný vietor. Keď Leo Beenhakker začal svoju druhú sezónu ako tréner Realu Madrid, zdalo sa, že je ideálny čas priniesť siedmy Európsky pohár na Santiago Bernabéu- La Séptimu .
„Beenhakker urobil rozdiel,“ spomína Míchel v dokumente o La Quinte . „Vždy sme trénovali s loptou a všetko sa robilo tak, aby sa to potom v hre opakovalo. Toto bol dôraz. Bola to úplná revolúcia v španielskom futbale, úplne odlišná od toho, čo sa dialo predtým. Bolo to skutočne vzrušujúce dobrodružstvo,“ hovorí Španiel.
Real Madrid začal sezónu úžasným spôsobom, keď vyhral prvých osem ligových zápasov. Ba čo viac, v prvých troch zápasoch strelili hráči Beenhakkera proti Cádizu (4:0), Sportingu Gijón (7:0) a Realu Zaragoza (7:1) 18 gólov.
Toto posledné stretnutie sa stalo horkosladkou spomienkou, pretože proti novému tímu Miguela Pardezu sa podarilo vyhrať mimoriadne pôsobivo.
Fotografia, na ktorej je pätica stojacich vedľa seba, s Pardezom v bielom drese Realu Zaragoza a ostatnými vo vonkajších modrých kráľovských dresoch, akoby sa pýtala: „čo ak…“.
La Liga vyhrali až o 11 bodov spolu so všetkou iskrou, radosťou a kreativitou, ktorá sa dala očakávať od tímu umelcov tohto kalibru.
Sezóna však mala byť definovaná v pohárovej Európe. Prvým súperom na programe bol Neapol a Diego Maradona v zápase neskôr známom ako el Partido del Silencio– „Silence Match“.
Real Madrid musel odohrať dva domáce, zákulisné zápasy po tom, čo fanúšikovia Ultras Sur hodili v prvom semifinálovom zápase minulej sezóny na brankára Bayernu Jeana-Marieho Pfaffa kus betónu a železnú rúrku.
Králi zdolali na Bernabéu Neapol 2:0 a skóre otvoril Míchel z penalty po faule na Sanchísa. Toto stretnutie sa však pamätalo na niečo iné. „Vtáky začali strieľať na lovcov,“ komentoval hru Jorge Valdano.
Atmosféra v Neapole o dva týždne neskôr bola celkom iná. 83 000 fanúšikov sprevádzaných ohňostrojom spievalo, akoby na tom závisel ich život.
A to len v okolí hotela pre návštevníkov. Ťažko povedať, že sa situácia Realu Madrid zlepšila, keď už v 9. minúte skóroval Giovanni Francini.
Králi však dokázali odpovedať, keď v samom závere prvého polčasu vyrovnal Butragueño, čím sa napokon uzavrel nerozhodný výsledok zápasu. „Tento gól zmenil hru. Boli naozaj dobrí, ale my sme boli lepší,“ povedal neskôr Míchel.
Potom prišlo Porto, obhajcovia titulu na čele s fantastickým rozohrávačom Rabahom Madjerom. Porto tento dvojzápas nezvládlo a Králi vyhrali oba zápasy 2:1.
Štvrťfinále ponúklo príležitosť na odvetu, keďže osud spojil Los Blancos s Bayernom Mníchov. Súťaž plná brutálnych faulov, tvrdej hry, betónových blokov a železných rúr vzbudzovala veľké emócie a navyše Real Madrid ešte nikdy nevyradil Bavorov z pohárovej Európy.
Situácia nevyzerala veľmi dobre, keď La Quinta prehrávala 0:3 po 50 minútach prvého zápasu , ale potom sa opäť prebudil duch remontady, ešte pred odvetou na Bernabéu.
Päť minút od konca skóroval Butragueño do siete Bavorou a v 90. minúte získali Králi priamy kop na ľavom krídle, zhruba v mieste hranice pokutového územia.
K lopte sa priblížil Sánchez, čo mohlo znamenať len jedno. „Sakra, zbláznil si sa? Nestrieľaj,“ kričal Gordillo na Mexičana, no Pfaff si napokon nedokázal poradiť s brilantnou strelou od útočníka Los Blancos a lopta zapadla do siete.
„Vedeli sme, že potom vyhráme odvetu,“ povedal Míchel po zápase. Tím Los Blancos totiž do prestávky viedol už 2:0 a uzavrel zápas bez toho, aby sa na svojich súperov z Nemecka čo i len pozrel. Porazili svoju prvú čiernu zver.
PSV čakalo v semifinále. Real Madrid bol jasným favoritom a každý bod stretnutia analyzovaný tlačou jednoznačne poukazoval na Beenhakkera, La Quintu a spol.
Tím z Eindhovenu však aj napriek Gullitovmu odchodu do Milána mal v bránke stále Willyho van de Kerkhofa, Ronalda Koemana a skvelého Hansa van Breukelena.
Hugo Sánchez sa presadil z pokutového kopu už v 6. minúte. V dave bolo počuť ďalšie „Olé“ no góly však nechceli prísť. Ba čo viac, v 19. minúte Holanďania po svojom jedinom nájazde vyrovnali, no priebeh zápasu to výrazne neovplyvnilo.
Jediným kritickým komentárom bol Di Stéfano.
„Nepáčilo sa mi, čo som videl,“ povedal Argentínčan. „Míchel sa nedostal dostatočne vysoko a ten gól, ktorý inkasovali, bol nanič. Nemôžete robiť takéto chyby,“ sťažovala sa legenda kráľov.
V Eindhovene La Quinta narazila na premotivovaného Van Breukelena. Nech už Butragueño urobil čokoľvek, brankára PSV jednoducho nedokázal prekonať.
Navyše v takejto patovej situácii, pri bezgólovej remíze, bol Real Madrid vyradený gólmi hostí. Po zápase sa v šatni Míchel dostal do vane s ľadom a pol hodiny sa z nej nepohol.
Mali ste pocit, že sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. „Myslím si, že Holanďania nemôžu uveriť svojmu šťastiu“ povedal Butragueño po zápase. „Mali celkovo dve strely a dali jediný gól. Mali sme minimálne deväť veľkých šancí a skórovali sme len raz, no vypadli sme. Sme zúfalí,“ uzavrel Španiel.
Na letisku, na ceste domov, El Buitre priznal Sanchísovi: „Manolo, myslím si, že túto šancu už nikdy nebudeme mať.“
Žiaľ, mal pravdu. Merengues sa v nasledujúcej sezóne dostali do semifinále Európskeho pohára, pričom v predchádzajúcom kole hrali proti PSV.
Narazili však na AC Miláno s Gullitom, Rijkaardom a Van Bastenom, nehovoriac o bránení Paola Maldiniho a Franca Baresiho. Rossoneri vyhrali súhrnne 6:1 a porazili Kráľov aj v nasledujúcej sezóne.
„Miláno bolo lepšie ako my, takticky aj fyzicky,“ priznáva Butragueño. „Až tak to nebolelo. Ale keď vás porazí slabší tím… Bol to náš najlepší čas, tieto tri roky. My mladí futbalisti, Hugo Sánchez v tom najlepšom, Rafael Gordillo. Bol to náš čas,“ spomína El Buitre.
„Vrie ti z toho krv. Keď sa ma pýtajú na moje najlepšie spomienky na ihrisku, dokážem myslieť na všetkých tisíc. Keď sa pýtajú na najhoršie, mám na mysli len PSV“ súhlasí s kolegom Míchel.
Bol to práve stredopoliar, ktorý ako jediný v tíme sledoval, ako PSV porazilo Benficu na penalty v jednom z najhorších finále vôbec.
Musel to pozerať, pretože to bol jediný televízor na klinike, keď čakal na pôrod svojej manželky. Svojím spôsobom ho ten pocit premárnenej príležitosti dostal navždy.
John Toshack nahradil Beenhakkera v lete 1989. Napriek tomu, že jeho povaha a sebaláska znamenali medzi Walesanom a majiteľmi klubu viacnásobné napätie, s jeho príchodom bolo cítiť veľkú spokojnosť.
Päť týždňov pred koncom ligy vyhrali La Ligu s náskokom deviatich bodov, a prekonali rekord so 109 strelenými gólmi.
Sánchez vyrovnal 39-ročný rekord Telma Zarru v počte najviac strelených gólov v ligovej sezóne (38).
„Bola to najlepšia verzia nášho tímu,“ spomína s úsmevom Mexičan. Ale museli tam byť nejaké problémy.
Veriac, že Butragueño mal príliš veľký vplyv na Bernabéu, Toshack chcel rozbiť La Quintu a trochu osviežiť tím. Do tímu priviedol rumunského rozohrávača Gheorghe Hagiho, no z tímu odišiel iba Vázquez.
Prezident kráľov Mendoza nedovolil, aby sa Butragueña, Sanchísa a Míchela dotkli.
„Potím sa viac na lavičke ako niektorí hráči na ihrisku,“ sťažoval sa Toshack na konferenciách.
„Viac sa potí, pretože je mu teplo a je tučný,“ znela odpoveď novinárom zo šatne.
Konflikt medzi La Quintou začal tréner. Španieli boli nahnevaní na pokusy Walesana podkopať ich pozíciu v tíme.
„Sanchís je najhorší človek, akého som kedy mohol stretnúť,“ povedal Toshack vo svoj posledný deň na tlačovej konferencii po prehre 1:2 s Valenciou. Mendoza ho okamžite prepustil.
Aj keď Butragueño, Sanchís a Míchel zostali v klube a Vázquez sa neskôr vrátil, aby v sezóne 1994/95 opäť vyhral ligový titul, klub sa posunul ďalej.
Osamostatnil sa od La Quinti. Novou hviezdou sa stal ďalší tínedžer Raúl. To leto Butragueño a Vázquez odišli a Míchel sa vydal v ich stopách o rok neskôr.
Pardeza sa už nevrátil. Jediný, kto v klube zostal, bol Sanchís. Do dôchodku odišiel v roku 2001 vo veku 36 rokov po 720 vystúpeniach v bielom drese.
Jeho schopnosti a dlhovekosť mu umožnili zostať tak dlho v klube jeho srdca a zároveň mu dali šancu vyhrať jedinú trofej, o ktorej La Quinta snívala.
Bol kapitánom Realu Madrid, ktorý vyhral Ligu majstrov v roku 1998 vďaka víťazstvu 1:0 nad Juventusom v Amsterdame, čím sa skončilo 32-ročné obdobie bez La Orejony v hlavnom meste Španielska.
Po zápase bol Sanchís extrémne zdržanlivý a povedal iba tri slová: „Je pre nich.“ Každý vedel, o koho ide.
Päť supov bolo vždy niečím viac než len trofejami. Samozrejme, vyhrali 16 trofejí v La Lige, Pohári UEFA a Kráľovskom pohári, ale to sa nevyrovná nádeji a vzrušeniu, ktoré dávali fanúšikom Realu Madrid za desaťročie.
Ich dedičstvom je, ako si ich dodnes v hlavnom meste Španielska pamätajú a milujú medzi ľuďmi, pre ktorých môže byť tým najpamätnejším a najväčším úspechom víťazstvo v Európskom pohári, ktorý tento tím nikdy nevyhral.
Pre zranenia, formu, experimenty s rozostavením či prípad Padrezu, ktorý klub opustil pomerne skoro, sa len raz v histórii objavila na ihrisku celá päťka od prvej minúty.
Stalo sa tak v zápase Kráľovského pohára proti Atléticu v júni 1987. „Boli sme veľmi odlišní ľudia, ale to, čo sme mali spoločné, bola láska k futbalu“ vysvetľuje Míchel.
„Hovorili sme o tom mimo ihriska, smiali sme sa na tom a sledovali sme spolu zápasy. Moderní futbalisti to nemilujú tak, ako to milujeme my,“ uzatvára Španiel.
„Vyrastali sme spolu a futbal bol pre nás hrou, v ktorej sme si užívali život. Nikdy predtým nevstúpilo do prvého tímu toľko hráčov a nezanechali svoju stopu v rovnakom momente.“ potvrdzuje Butragueño.
Keď La Quinta v roku 2008 oslavovala 25. výročie Iglesiasovho článku, prvýkrát od roku 1987 a pamätnú fotografiu v La Romareda, boli spolu odfotografovaní.
„Odfotili nás, ako keby sme boli nejaká popová kapela, ktorá práve oznamuje svoj návrat na pódiá,“ napísal vtedy Pardez.
„Ale nie je tu žiadne pódium, žiadne publikum a ani žiadni umelci. Zostali len spomienky ľudí, ktorí si nás pamätajú. Radšej si však myslím, že si nás nepamätajú ako ľudské bytosti, ale pamätajú si nádej, ktorú sme predstavovali.“ hovorí Španiel.
V Španielsku, zotavujúcom sa z diktatúry, bola takáto nádej stelesnením tohto politického, sociálneho a kultúrneho futbalového tímu.
V polovici osemdesiatych rokov bol chlapík z Katalánska z kopcov okolo Barcelony uchvátený Realom Madrid, La Quintou.
O dvadsať rokov neskôr, ako futbalista a tréner s titulmi, sklonil hlavu pred La Quintou. „Úprimne si myslím, že La Quinta del Buitre je najlepší tím, aký som kedy videl.“
Takáto pocta Realu Madrid a jeho legendárnej päťke od Pepa Guardiolu. Najlepší tím, ktorý nikdy nevyhral Európsky pohár? Nad slnko jasné.
Zdroj: FourFourTwo.com
