Prvá časť príbehu o Quinta del Buitre
Iglesias už mal tému na svoj článok. Bolo tiež nazývaný „Quinta del Buitre“. Bol v tom však háčik. „Pridal som meno Amancio, pretože môj vydavateľ povedal, že venovať celú stránku nejakým mladíkom by bolo príliš prehnané,“ hovorí novinár.
Spomínaný Amancio bol trénerom Castilly a bývalým spoluhráčom otca mladého Sanchíza. Tak sa Amancio a La Quinta del Buitre objavil 14. novembra 1983 v španielskej tlači. V dobe pred sociálnymi sieťami a rýchlou komunikáciou žiadny článok nevyvolal taký humbuk a taký záujem.
O dva týždne neskôr sa na zápase Castilly proti rezerve Athletica Bilbao objavilo až 63-tisíc divákov. Domáci vyhrali 4:1 takým nádherným a vzrušujúcim štýlom, že Di Stéfano už nemohol ignorovať päticu mladíkov.
Sanchís a Vázquez debutovali o týždeň neskôr, keď vyhrali 1:0 v Murcii, Pardez 31. decembra proti Espanyolu.
Najpamätnejším debutom však bolo ten Butragueñov. Začiatkom februára 1984 prehrávali Králi s tímom Cádizu 2:0 a každou minútou sa blížili k zahanbujúcej porážke.
„Chlapče, zohrej sa,“ povedal 18-ročnému Emiliovi Alfredo di Stéfano. Za polhodinu Butragueño strelil dva góly, druhý po fantastickej akcii, kde Španiel prešiel cez troch hráčov a z veľmi ostrého uhla zasunul loptu do siete. V samom závere rozohral celú akciu, ktorá priniesla Los Blancos víťazný gól.
On sám má však oveľa lepšie spomienky na svoj debut v prvom kádri, ktorý prišiel o týždeň neskôr na Santiago Bernabéu proti Realu Zaragoza, kde Králi vyhrali iba 1:0.
„Bol to jeden z najúžasnejších dní v mojom živote. Prvá vec, ktorú som urobil, bolo, že som zdvihol zrak k miestu, kde sme s otcom sedávali. Bola tam moja mama a nikdy nechodila na zápasy. Narodil som sa a vyrastal v Madride. Zbieral som fotografie hráčov. Potom mi došlo, že som prešiel od sledovania k tomu byť sledovaný,“ hovorí Emilio.
Butragueño a spol. dodali fanúšikom nádej opäť niečomu uveriť v čase, keď ich milovaný klub mal problém udržať krok s Barcelonou a Athletic.
„Mali sme štýl, boli sme kreatívni a nebáli sme sa to ukázať. Mohli by sme ukázať niečo nové. V tíme sme boli dôležití. Boli sme požiadaní o náš názor. Futbalisti sa stali významnými osobnosťami spoločnosti. Prichádzalo more zmien a my sme to cítili podľa nášho obrazu. Boli sme takí inovátori,“ hovorí Míchel po rokoch.
Človek by mohol mať dojem, že La Quinta bola ako Movida Madrileña , obdobie spoločenských dejín hlavného mesta Španielska, keď najväčšími hlasmi generácie boli režisér Pedro Almodóvar a spevák Alaska.
La Movida bolo hnutie, keď sa spoločnosť vzbúrila a boli odhalené veci ako sexuálna otvorenosť, drogy a kontroverzné filmy. Bola to reakcia ako po „prebudení“ po Francovej diktatúre.
Zvyčajne takéto hnutia vzbudzujú, hlavne spočiatku, značný odpor, často aj popieranie. Úplne inak to bolo s La Quintou.
Prinieslo to takmer samé pozitívne emócie a vzrušenie. Ľudia v bielych dresoch odpočítavali dni do ďalšieho zápasu svojich obľúbencov.
Míchel, najväčšia „superstar“ päťky, dokázal stráviť hodiny vo svojom mestečku neďaleko Madridu, Las Rozas, len pri podpisovaní autogramov.
„La Quinta existovala presne tak, ako existovala La Movida ,“ povedal bývalý tréner Realu a futbalista Jorge Valdano.
V máji 1984 Amancio nahradil Di Stéfana na poste trénera Realu Madrid po tom, čo priviedol Castillu k titulu v Segunde.
Argentínčanovi čoraz viac vzdorovali tí biznisovejší kluboví lídri. Poukázali na neho ako na starého muža, príliš vzpriameného a priamočiareho, ktorý má navyše problémy dostať sa do klubu mladšej generácie.
Míchel sa napokon dostal do prvého tímu a zostal tam až do roku 1996. Predviedol svoju nesmiernu kvalitu.
Prispôsobil sa, hral hlbšie a doručoval lopty, ktoré premenili na góly, Butragueñovi a Santillanovi.
Vázquez hral ako číslo 10, pričom Sanchís viedol defenzívu z pozície stredného obrancu. Len Pardeza mal problém nájsť pravidelnosť a vrátil sa do Castilly.
Hoci Los Blancos ukončili sezónu 1984/85 17 bodov za Barcelonou, bola to tiež sezóna, ktorá poznačila ich mentalitu.
Založili legendu takú silnú, že dodnes jasne existuje nielen v duši každého futbalistu, ale aj každého priaznivca tohto mužstva.
Remontada. Tím v novembri 1984 prehral 0:3 s Anderlechtom v prvom zápase tretieho predkola Pohára UEFA. Medzi rôznymi generáciami hráčov v tíme bolo zjavné neporozumenie.
To však nedokázalo zastaviť kúzlo, ktoré priniesla La Quinta a v odvete na Bernabéu Králi vyhrali 6:1, hetrikom Butragueña a double Valdana.
„Moje najlepšie chvíle boli určite tie európske večery na Bernabéu. Čarovné, nezabudnuteľné chvíle. Prvá z našich remontad, tá s Anderlechtom, je vo mne najhlbšie. Bol to tiež zlomový bod pre moju kariéru, vtedy som sa stal hráčom v základnej jedenástke,“ hovorí Butragueño po rokoch.
Amanciov tím zopakoval príbeh proti Interu v semifinále po tom, čo v predchádzajúcom kole postúpil jediným gólom proti Tottenhamu.
Los Blancos prehrali 2:0 na San Siro, aby otočili vývoj v druhom zápase vďaka dvom zásahom Santillanu a jednému gólu Míchela, ktorý sa vždy ukázal pri takýchto skvelých príležitostiach. Finále proti maďarskému Videotonu bolo len formalitou.
Králi sa v sezóne 1985/86 stali prvým tímom v histórii, ktorý obhájil Pohár UEFA. Remontada proti AEK Atény (prehra 0:1 v prvom zápase), Borussii Mönchengladbach (5:1 v prvom zápase, ale v Španielsku postúpili vďaka gólu vonku) a opäť Interu v semifinále (3:1 na San Siro a 5:1 po predĺžení v Madride).
Finále, tentoraz proti FC Köln, bolo rovnako ako minulý rok formalitou. La Remontada sa stala sebanaplňujúcim sa proroctvom.
Či už to bola pravda alebo nie, La Quinta vždy strelila góly za dramatických okolností, keď sa pozviechala z prvého zápasu. Súperi sa vždy chvejú v hĺbke duše, dokonca to očakávajú od hráčov v bielych dresoch.
Aby sa však neopakovali počiatočné problémy, Real Madrid sa vybral na nákupy. La Quinta bola solídny základ, no umelci potrebovali umelca, aby spolu dobre spolupracovali.
Práve takého umelca dostali v osobe Huga Sáncheza. Mexický útočník bol ako skutočný živel. Arcynapnik, ktorý bol už najnovším držiteľom ceny Pichichi pre najlepšieho strelca, aj keď stále vo farbách Atlética.
V nasledujúcich piatich sezónach však tento úspech zopakoval štyrikrát. Za Sánchezom sa umiestnili Rafael Gordillo, stredopoliar Realu Betis so železnými pľúcami a Antonio Maceda, obranca zo Sportingu Gijón.
Mexičana, ktorý okamžite preukázal veľkú úctu k La Quinte, prezident Ramón Mendóza menoval seba a ďalšie dva letné prestupy La Quinta de los Machos . Súvislosti netreba nikomu vysvetľovať.
Sánchez a Míchel sa v skutočnosti nemali veľmi radi. Prvému sa nepáčilo nedotknuteľné postavenie, ktoré mal v Madride ten druhý kvôli tomu, že sa narodil a vyrastal v uliciach španielskej metropoly.
Druhému sa zase nepáčil typický mexický spôsob rozprávania sa s médiami. „Odpovedám na ihrisku,“ zvykol odpovedať novinárom na otázky ohľadom toho. Vždy to robil.
Každopádne, keďže Míchel asistoval Sánchezovi pri takmer pätine z jeho 208 gólov v bielom drese, sám Mexičan musel uznať kvalitu svojmu kolegovi. „Je to najlepší hráč na svete na svojej pozícii,“ povedal raz útočník.
Pod taktovkou vracajúceho sa Luisa Molovnyho, ktorý začiatkom dekády objavil talent Emilia Butragueňa, získal Real Madrid v sezóne 1985/86 prvý ligový titul po šiestich rokoch.
Bolo to prvý z piatich v rade, ktoré získali. El Buitre, Míchel a Sanchís boli stálicami základnej jedenástky a Vázquez bol veľmi cenným hráčom tímu, ktorý tiež veľmi často zanechával svoju stopu.
Len Pardeza mal stále problémy s časom stráveným na ihrisku. Výraznejšiu rolu zohral v sezóne 1986/87, dokonca dostal povolanie do španielskeho národného tímu, no s Sánchezom a Butragueňom, jeho najlepším priateľom, musel odísť.
„Nemôžem bojovať s legendou,“ povedal Pardez, keď záhadne v lete 1987 vo veku 22 rokov odišiel do Realu Zaragoza, kde vyhral ešte dvakrát Kráľovský pohár. V belasom drese potom odohral od prvej minúty už iba 34 zápasov.
Zdroj: FourFourTwo.com
