„Kto do pekla je ten divne vyzerajúci chlapec vpredu?“
Bývalý tréner Realu Madrid Luis Molowny v jedno popoludnie v septembri 1980 nemal nič konkrétne na práci, a tak sa rozhodol pozrieť si priateľský zápas jedného z kráľovských mládežníckych tímov proti San Lorenzu.
Tam nemohol uveriť tomu, čo videl. Útok Realu Madrid viedol modrooký blondiak, postavy tak jemnej, že sa zdalo, že ho z ihriska odfúkne aj najmenší poryv vetra. Tento chlapec, ktorému raz odopreli privilégium hrať v bielom drese, mal dlhé ruky a krátke nohy a medzi súpermi sa pohyboval jemne, vyhýbajúc sa kontaktu ako baletka na veľkom móle.
Molowny prešprintoval na druhú stranu ihriska, čo bol vzhľadom na jeho váhu celkom výkon a rýchlo dobehol trénera tohto mužstva Juana Gallega. Ukázal prstom na chlapca s číslom sedem na chrbte a zopakoval svoju otázku.
„Emilio Butragueño,“ znela odpoveď. „Dobré dieťa, pracuje v otcovom obchode s parfumami na Calle de Narvaéz,“ povedal Gallego. „Je to zasraný génius,“ odfrkol si Molowny.
Ak v rozhovore s fanúšikmi Realu Madrid určitého veku spomeniete meno Emilio Butragueño, najčastejšie uvidíte akúsi emóciu zmiešanú s nostalgiou. Táto mimoriadna inteligencia, zabijácky inštinkt a nedostatok zľutovania v pokutovom území sa nezhodovali s pohľadom sympatického chlapca.
Nielenže by ste mu dovolili oženiť sa s vašou dcérou, zaplatili by ste svadbu, rozdali všetky svoje úspory a nakoniec sa mu poďakovali za priazeň.
Butragueño bol tvárou legendárneho tímu, ktorý za 10 rokov dal Realu Madrid 16 titulov a zaznamenal neskutočnú sériu 121 zápasov na Santiago Bernabéu bez prehry.
El Buitre, alebo jednoducho Griffon, ako znela jeho prezývka zo slabík jeho priezviska, opustil Kráľovské akadémie približne v rovnakom čase ako ďalší štyria nadpriemerní tínedžeri. Spoločne boli známi ako Quinta del Buitre („Päť supov“) a spolu odohrali viac ako 2000 zápasov v bielom drese.
Najdôležitejšie však bolo, že až štyria z nich pochádzali z Madridu a ich vzťah ku Kráľovskému klubu bol veľmi jasný. Starali sa o tento klub, záležalo im na ňom. Prečo teda o Quinta del Buitre nevieme viac? Pretože, ako povedal zosnulý Alfredo Di Stéfano krátko pred smrťou, „nikdy nevyhrali Európsky pohár.“
Koncom roku 1983 bol Real Madrid už tri roky bez majstrovského titulu. Napriek tomu, že nie tak dávno, v roku 1981, sa dostali až do finále pohárovej Európy, ich hra nebola na pohľad veľmi príjemná. Pragmatická. Nevzrušujúca. Obranná.
Julio César Iglesias, vtedajší novinár denníka El País, veril, že musí existovať lepší spôsob. „Už ma omrzeli mechaniky Realu Madrid. Futbal, v ktorom nebola kreativita,“ porozprával o tom období. „Začal som sledovať ich mládežnícke tímy a kreativita mladých Španielov sa mi zdala oveľa zaujímavejšia,“ povedal Iglesias.
Niekoľko mesiacov chodil na každý zápas Castilly. Začiatkom novembra hrala rezerva tak dobre, že postúpila na pozíciu lídra druhej ligy a natoľko atraktívne, že fanúšikovia namiesto toho, aby prichádzali na zápasy prvého mužstva pod vedením Di Stéfana, zamierili do Castilly.
Netrvalo dlho a riaditelia klubu si uvedomili, že na zápas proti vicemajstrovi, rezerve Athletica Bilbao, tréningové ihrisko s maximom okolo 2000 fanúšikov nestačí. Stretnutie naplánované na 28. novembra sa rozhodli presunúť do Santiaga Bernabéua.
To dalo Juliovi Iglesiasovi ústrednú tému pre jeho príbeh a vybral päť hráčov, ktorých vlastnosti ho najviac zaujali: Manolo Sanchís – stredný obranca, Emilio Butragueño – útočník, Miguel Pardeza – krídelník a dvaja stredopoliari – Martín Vázquez a Míchel, kapitán tímu.
Hviezdou večera sa mal stať Butragueño, ktorý strelil už 15 gólov za sezónu. Zaujímavé je, že chlapec, ktorý bol od svojho narodenia klubovým socios vďaka svojmu otcovi, ktorý mu platil príspevky, bol veľmi blízko k prestupu do Atlética potom, čo ho klub jeho snov odmietol.
Tri dni po začiatku týždňa testovania Rojiblancos vstúpil do jeho izby otec mladého Emilia. „Ako by si vôbec uvažoval o tom, že budeš hrať za Atlético? To nemôžem dopustiť.“
Potiahol za nitky, využil zopár známych, okrem iného aj medzi hráčmi prvého tímu, a vybavil ďalšie testy pre svojho syna. Keď sa Emilio s nimi vrátil, povedal len jedno slovo: „strašné“.
Tréneri Realu Madrid však mali trochu iný názor a ponúkli mu, aby sa pripojil k tímu. „Veľmi dobre vedie loptu oboma nohami. Má víziu skutočného stredopoliara a niekedy si nájde priestor a pozíciu tak dokonale, že s ním kolegovia nedokážu držať krok,“ píše sa v správe po týchto testoch.
Butragueño nikdy neveril, že sa stane športovcom. Doma namiesto sledovania športových podujatí v televízii radšej čítal knihy o umení.
Dokonca aj potom, čo bol pravidelným členom prvého tímu Realu Madrid, pomáhal svojmu otcovi prevádzkovať parfumériu tým, že nosil svoj tovar do šatní Los Blancos. „Nedal nám absolútne žiadnu zľavu,“ spomína jeden z nich.
Miguel Pardeza, jediný z päťky, ktorý nepochádzal z Madridu, bol talentom. „V 15 rokoch som bol úplne fyzicky zrelý. Vtedy som bol nezastaviteľný,“ spomína krídelník známy svojou rýchlosťou. Pardeza bol Butragueňovým jediným spoločníkom v napádaní, hoci sa pohyboval skôr v krídelných zónach.
Bol tiež najinteligentnejší z kádra. Získal doktorát zo španielskej klasickej literatúry a diela Césara Gonzáleza Ruana boli predmetom jeho dizertačnej práce. Dokonca aj potom, čo hral za prvý tím Kráľov, pokračoval vo vedení svojho stĺpca v novinách.
Manolo Sanchís naopak priniesol do tímu oheň a húževnatosť. Bol synom Manuela Sanchísa, legendárneho obrancu Realu Madrid, ktorý v roku 1966 zdvihol európsky pohár. Domáce diskusie tak vždy vyhral Sanchís starší. „Vyhral si niekedy Európsky pohár? Ja áno. Teraz choď do postele.“
Manolo zaujal Iglesiasa v sychravé popoludnie s iba siedmimi divákmi na tribúnach zápasu Castilly. Jedným z nich bol šesťnásobný víťaz Európskeho pohára Paco Gento, ktorý sedel neďaleko, takže Iglesias sedel vedľa neho. „Syn Sanchísa hrá s číslom päť,“ povedal Gento, ktorý zdieľal šatňu s Manuelom. „Je oveľa, oveľa lepší ako jeho otec.“
Najťažšie bolo objaviť Martína Vázqueza. Narodil sa v Pozuele, meste za Madridom, prvú šancu zažiariť mal až na mládežníckom turnaji v Buenos Aires, kde Králi obsadili tretie miesto.
Argentínsky denník El Gráfico udelil Martínovi cenu pre najlepšieho hráča turnaja, no Iglesias netušil, kto je ten mladík, a tak začal chodiť na zápasy Castilly, aby to konečne zistil.
„V jednom zápase som si v strede ihriska Realu Madrid všimol svetlovlasého chlapíka, ktorý sa pohyboval s loptou presne tak, ako sme všetci chceli. Správal sa k nej takmer nežne, dokonale sa hral s oboma nohami. Hneď som vedel, že je to náš Martín, o ktorom El Gráfico písal,“ hovorí novinár.
Najľahšie sa chytil posledný z piatich supov Míchel. „To bol ten sexi,“ smeje sa Butragueño. „Bol to ten, kto najviac ťažil z nášho úspechu.“ Existuje príbeh o turnaji hráčov do 19 rokov, ktorý sa hrá v Monaku.
Míchel, ktorý bola vyhlásený za hráča turnaja, padla do oka vojvodkyni Monakie Carolina, dcére americkej herečky Grace Kelly. A čo viac, vojvodkyňa bola údajne natoľko zbláznená do mladého futbalistu kráľovskej rodiny, že Philippe Junot, parížsky bankár a manžel vojvodkyne, sa rozhodol podať žiadosť o rozvod.
Michelova filmová príťažlivosť mu však vo futbalovej kariére nepomohla a do prvého tímu Realu Madrid vstúpil ako posledný v roku 1983, po ktorom vyšiel článok od Iglesiasa.
„Všetci išli hore a len ja som zostal v Castille. Mal som 20 rokov a začínal som rozmýšľať, či mám odísť. Bol som krôčik od podpísania zmluvy s Málagou,“ spomína Španiel.
Frustrovaný nedostatkom šancí hrať, raz oslovil Alfreda Di Stéfana, vtedajšieho trénera prvého tímu, aby ho požiadal o šancu. Argentínčanova odpoveď však prišla rýchlo a bola taká krutá, ako len mohla byť. „Kým nebudeš mať skutočné vajcia, v žiadnom prípade.“
Zdroj: FouFourTwo.com
